Desiateho novembra sa vyjednávači Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie (teda vlád členských štátov) dohodli na kompromisnom návrhu viacročného finančného rámca plus Fondu obnovy. Viacročný finančný rámec je vlastne rozpočet Európskej únie na 7 rokov a Fond obnovy oficiálne nazvaný „Ďalšia generácia EÚ“ je mimoriadny balík investícií do obnovy európskych ekonomík postihnutých pandémiou Covid-19. A vyjednávanie bolo potrebné preto, lebo sedemročný rozpočtový rámec musia schváliť obidve inštitúcie, Európsky parlament aj Rada EÚ. Dá sa to povedať aj opačne: rozpočtový rámec môžu zablokovať tak europoslanci, ako aj vláda ktoréhokoľvek členského štátu.
V tomto konkrétnom prípade bolo dôležité, aby okrem dohody o číslach vyjednávacie tímy našli kompromis aj na spôsobe navýšenia vlastných zdrojov Únie, pretože obnova európskych ekonomík po koronakríze sa má financovať z pôžičky a tú bude treba splácať. Len pre pripomenutie: Európska únia je financovaná nielen z členských príspevkov jednotlivých štátov, ale aj z vlastných zdrojov, ktorými sú napríklad clá alebo pokuty za porušovanie pravidiel hospodárskej súťaže. V budúcnosti by k nim mala pribudnúť napríklad nová uhlíková daň či clo na tovary dovezené z tretích krajín, digitálna daň či daň z finančných transakcií.
No a do tretice je súčasťou dosiahnutej dohody vyjednávačov aj mechanizmus, ktorý by mal lepšie chrániť rozpočet Únie v situácii, ak by sa v niektorom členskom štáte objavili systémové nedostatky v oblasti dodržiavania zásad právneho štátu. Jeho aktuálny názov je „Všeobecný režim kondicionality (podmienenosti) pre ochranu rozpočtu Únie“.
Treba povedať, že v snahe vydobyť si viac peňazí na to, čo považoval za dôležité, zahral Parlament dosť riskantnú hru. Aby jeho vyjednávači získali 15 miliárd na výskumný program Horizont, program študijných výmen Erasmus a nové iniciatívy v oblasti ochrany verejného zdravia, predložili najprv tak nehorázne požiadavky, že predseda Parlamentu si na poslednom samite koncom októbra musel vypočuť napomenutie priamo od nemeckej kancelárky (keďže Nemecko práve predsedá Rade EÚ).
Pani Merkel vtedy – dokonca opakovane – zdôraznila, že rámcová dohoda o budúcom sedemročnom rozpočte a balíku obnovy, ktorú na konci júla prijali lídri členských štátov, sa hľadala ťažko a jej otváranie nie je na programe dňa. Technické zmeny, ako napríklad presúvanie peňazí medzi položkami – to áno. Ale navyšovanie celkového rozpočtu – a tým aj príspevkov jednotlivých členských štátov do neho – to v žiadnom prípade nie.
Vyjednávači Parlamentu však aj tak našli spôsob, ako vydupať navýšenie o 15 miliárd. Postupovali pritom podľa príslovia, že „čo oko nevidí, to srdce nebolí“. V tomto prípade to znamenalo nájsť taký zdroj rozpočtových príjmov, ktorý by členské štátov nepocítili na svojich peňaženkách. Podarilo sa im to však až na druhýkrát.
Pritom prvý pokus bol síce neúspešný, ale o to vtipnejší a drzejší. Parlamentní vyjednávači a úradníci vyčíslili, že na kľúčové priority potrebujú navýšiť rozpočet o 39 miliárd. Zároveň tvrdili, že tieto peniaze sa v ňom dajú nájsť. Stačilo by vraj, ak by sa zrušili rozpočtové rezervy, ktoré sa aj tak nikdy neminú, presunuli nevyčerpané peniaze zo štrukturálnych fondov a, samozrejme, vybralo dostatočne veľa na pokutách od firiem porušujúcich pravidlá hospodárskej súťaže.
Vtip bol v tom, že keď sa na čísla Parlamentu pozreli vyjednávači z Rady, vyšlo im, že priority poslancov by nestáli 39, ale viac než 90 miliárd euro. A keďže rozpočtový výbor Parlamentu tento svoj návrh pomerne asertívne zverejnil 13. októbra aj na oficiálnom twitterovom účte, jeden z hovorcov Rady EÚ neodolal a svoju vlastnú kalkuláciu rovno pridal do toho istého vlákna spolu s ironickým komentárom.
Čiže mesiac pred dosiahnutím dohody sa pozície vyjednávačov líšili o zhruba 40-90 miliárd. Pôvodný návrh rozpočtu vrátane záchranného balíka, na ktorom sa v júli dohodli premiéri členských štátov, predstavoval však až 1824 miliárd eur. Navýšenie, ktoré Parlament požadoval na začiatku, tak v skutočnosti predstavovalo len 2-5 % z tohto objemu. Nakoniec dostal 15 miliárd, čiže necelé 1 percento.
To nie je veľa. Prečo nedokázali europoslanci, bez ktorých schválenia nie je možné prijať žiaden európsky rozpočet, presadiť viac? Ako prvá a zdanlivo najlogickejšia sa ponúka odpoveď: „Lebo fond obnovy“. Premiéri členských štátov jednoducho neverili, že poslanci Európskeho parlamentu by dokázali blokovať prijatie sedemročného rozpočtu Únie, ak by to zároveň znamenalo, že by zablokovali aj pomoc štátom najviac postihnutým prebiehajúcou krízou z balíku obnovy – a to len preto, aby donútili predsedov vlád navýšiť celkový rozpočet.
Zároveň však pri vyjednávaní o mechanizme na ochranu právneho štátu väčšina premiérov brala túto hrozbu poslancov vážne. Bolo im totiž jasné, že voliči – najmä v štátoch, ktoré do spoločného rozpočtu viac zaplatia, než z neho dostanú – nechcú, aby sa spoločné európske prostriedky posielali aj tam, kde nie vždy vládne spravodlivosť a vymožiteľnosť práva, prípadne kde sa vlády netaja túžbou obmedziť demokraciu a pluralitu názorov v spoločnosti. Nielenže to zle vyzerá, ale bez právneho štátu nič nestojí v ceste rozkrádaniu eurofondov, pričom nie je záruka, že prípadné podozrenia budú vôbec nezávisle prešetrené. Europoslanci by v tomto prípade mali omnoho menší problém získať verejnú mienku na svoju stranu. A preto kompromis dosiahnutý v tomto bode viac odráža požiadavky Parlamentu.
Vyjednávacie tímy dosiahli dohodu o mechanizme na ochranu právneho štátu už 6. novembra, teda 4 dni pred uzavretím dohody o peniazoch. Vzápätí nato poslal maďarský premiér Viktor Orbán list predsedovi Rady EÚ Charlesovi Michelovi. V ňom ho informoval, že kompromis, ktorý vyjednali zástupcovia Parlamentu a Rady, podľa Maďarska nerešpektuje dohodu predsedov vlád a hláv štátov z júla tohto roku a Maďarsko ho preto nepodporí. Citujúc často používané praktické pravidlo, že „nič nie je dohodnuté, kým nie je dohodnuté všetko“, pán Orbán zároveň potvrdil, že Maďarsko nepodporí nielen mechanizmus na ochranu právneho štátu, ale ani sedemročný rozpočet a Fond obnovy.
To, že Maďarsko ani Poľsko nepodporia mechanizmus, ktorý by mal podmieniť čerpanie eurofondov fungovaním právneho štátu v krajine príjemcu, nebolo žiadnym prekvapením. Obidve krajiny to avizovali už počas vyjednávania medzi Radou a Parlamentom. Paradoxne tým však uvoľnili cestu k dohode ostatných práve o tomto mechanizme, pretože na jeho prijatie v Rade bola potrebná len kvalifikovaná väčšina a nie konsenzus všetkých členských štátov.
Poviem to inak: vďaka otvorene odmietavému postoju Maďarska a Poľska ostatní od začiatku vedeli, že tieto dva štáty budú hlasovať proti. Čiže stačilo sa dohodnúť bez nich, čo bolo samozrejme jednoduchšie.
Zároveň vedeli aj to, že dva štáty nedokážu prípadnú dohodu zablokovať. A nakoniec vedeli aj to, že aj Poliaci a Maďari vedia, že môžu kľudne hlasovať proti mechanizmu a zachovať si tak tvár pred domácim publikom bez toho, aby ohrozili prijatie rozpočtu a schválenie Fondu obnovy.
Tipoval by som, že presne toto všetci očakávali. Vysvetľovalo by to, prečo ich Orbánov list zaskočil.
Aké sú vlastne výhrady, ktorými poľskí a maďarskí vládni predstavitelia zdôvodnili použitie práva veta?
Pán Orbán hovorí zhruba toto: Od začiatku sme hovorili, že podmieňovať čerpanie eurofondov nejakými politickými kritériami nie je dobrý nápad a že nič také nepodporíme. Plus, sme proti kvótam na prerozdeľovanie nelegálnych migrantov. A, samozrejme, za všetkým je George Soros, ktorého nikto nevolil a navyše je stelesnením zla.
Pozíciu pána Morawieckeho a jeho družiny asi najdramatickejšie na twitteri vyjadril jeden zo štátnych tajomníkov jeho vlády, citujem: „VETO alebo smrť je slogan-symbol obrany poľskej zvrchovanosti proti nedemokratickým ideologickým tendenciám eurokratov. A v podobnom duchu perlil aj poľský minister vnútra pán Ziobro: „Toto je otázka, ktorá určí, či je Poľsko suverénnym subjektom v spoločenstve EÚ, alebo bude politicky a inštitucionálne zotročené. Nejde o právny štát (…) ale o inštitucionálne, politické otroctvo, radikálne obmedzenie suverenity.“
Obaja trucujúci páni premiéri Orbán a Morawiecki sa stretli vo štvrtok 26. novembra v Budapešti, aby zjednotili svoje pozície a dohodli sa na ďalšom postupe. Samozrejme, v spoločnom vyhlásení z tohto stretnutia sa nič nepíše ani o migrantoch, ani o Sorosovi a ani o smrti národnej suverenity.
Vyhlásenie má 6 bodov a je to skutočný nebrúsený drahokam svojho žánru. Posúďte sami.
Bod 1: Poľský a maďarský premiér tu tvrdia, že sú oddaní hodnotám zakotveným v článku 2 Zmluvy o EÚ. Zároveň pripomínajú, že mechanizmus na ochranu týchto hodnôt je zakotvený v článku 7 a to úplne stačí.
To je celkom slušný trolling, pretože v tom článku 2, ktorému sú tak oddaní, je explicitne spomenutý aj právny štát ako jedna z európskych hodnôt. A ten mechanizmus v článku 7, ktorý považujú za dostatočný, sa im spoločne darí už niekoľko rokov úspešne blokovať, pretože „o existencii závažného alebo pretrvávajúceho porušenia hodnôt uvedených v článku 2 niektorým členským štátom“ musí Európska rada, teda predsedovia vlád a hlavy štátov, rozhodnúť jednomyseľne.
Bod 2: Tam hovoria, že hľadajú riešenia, ktoré by členským štátom umožnili čerpať finančné prostriedky čo najskôr. Pritom len pár dní predtým sa maďarská ministerka spravodlivosti Judith Varga pre médiá vyjadrila, že „nie je našou úlohou nájsť riešenie tohto problému.“
Bod 3: Za vzniknutú situáciu podľa oboch premiérov môžu tí, ktorí spojili eurofondy a právny štát. Oni vraj už od začiatku rokovaní hovorili, že takéto previazanie nesie v sebe riziko, že sa zablokuje schvaľovanie rozpočtu na najbližších 7 rokov a balíka pomoci.
Tento bod je kombinácia trollingu a zamlčania faktov. Napísať, že „my sme upozorňovali na riziko, že sa to môže zablokovať“ môže len troll, ktorý vie, že v skutočnosti to zablokoval on. A zamlčať pritom, že ešte predtým to ako princíp odsúhlasil. Lebo presne to je realita: obaja páni premiéri na júlovom samite nakoniec odsúhlasili dohodu o rozpočte, v ktorej sa jasne píše, že bude zavedený režim podmienenosti na ochranu rozpočtu, v ktorom bude Komisia navrhovať opatrenia v prípade porušenia, o ktorých bude potom Rada rozhodovať už nie jednomyseľne, ale kvalifikovanou väčšinou.
Prejdime na bod 4: Tu páni Orbán a Morawiecki tvrdia, že výsledná podoba mechanizmu na ochranu európskych peňazí, na ktorej sa dohodli vyjednávačí Rady a Parlamentu, nie je v súlade s dohodou z júlového samitu. Za mňa hovorím, že je a že páni premiéri nehovoria pravdu. Ale ak chcete, pozrite si dokumenty a urobte si názor sami, linky nájdete v texte podcastu.
Bod 5 obsahuje veľmi originálne tvrdenie, že prijatý mechanizmus by spochybnil právny štát v Únii, pretože by z neho spravil politický nástroj. Čo je opäť niečo tak pritiahnuté za vlasy, že tie vlasy už ani nie sú spojené so žiadnou hlavou. A je to aj ďalší slušný trolling, keď o koncepte právneho štátu mudrujú práve predstavitelia Maďarska a Poľska, voči ktorým bola začatá procedúra podľa článku 7 Zmluvy o EÚ kvôli podozreniu zo závažného a pretrvávajúceho porušovania hodnôt Únie – predovšetkým právneho štátu.
No a nakoniec je tu bod 6. V ňom si páni premiéri najprv nepokryte uťahujú z kolegov, keď sa prsia, že veď im išlo a ide len o lojálnu spoluprácu a solidaritu a chcú prispieť k riešeniu vzniknutej situácie. A potom sa vykľuje šidlo z vreca von: to riešenie by si predstavovali tak, že „v súčasnosti navrhnutý“ mechanizmus treba zásadne zmeniť.
Ako by mala táto zmena podľa nich vyzerať, to ani srnka netuší. Pretože v závere listu načrtnutá orbánovsko-morawiecka predstava všetko viac zamotáva, než vyjasňuje. Akúkoľvek dodatočnú podmienenosť pri čerpaní rozpočtu Únie vraj treba zúžiť v súlade s júlovými závermi Európskej rady. A zároveň popri tom začať na ďalších samitoch diskutovať o tom, či by sa malo vytvoriť prepojenie medzi právnym štátom a finančnými záujmami Únie. A ak sa všetci zhodnú, že áno, potom by sa to malo prijať na medzivládnej konferencii cez dodatok k európskym zmluvám.
Pretlmočený do ľudskej reči znie maďarsko-poľský „konštruktívny“ návrh asi takto: Urobme len to, na čom sme sa v júli dohodli. Vy síce hovoríte, že presne to ste urobili, ale nám sa to, ako ste to urobili, nepáči. No nepovieme vám otvorene, že čo nám naozaj vadí, lebo potom by sme vyzerali, že chceme tie vaše peniaze rozkradnúť alebo čo. Ale ponúkame vám, že o tom môžeme stále dokola diskutovať vo formáte, ktorý nám bude garantovať právo vetovať akýkoľvek návrh, ktorý by z takejto diskusie vzišiel.
Radosť mať takýchto partnerov, však? Jediné šťastie je, že tentokrát sa Maďarom a Poliakom nepodarilo na svoj trucpodnik nalepiť nálepku V4.
Skutočný dôvod odporu voči tomu, aby fungovanie právneho štátu bola podmienka pre čerpanie eurofondov, začína byť jasnejší, keď pripomeniem, že Poľsko ani Maďarsko sa nepripojili k rozšírenej spolupráci týkajúcej sa vytvorenia úradu Európskeho prokurátora. To znamená, že inštitúcia, ktorej úlohou je práve stíhanie korupcie a zneužívania európskeho rozpočtu, v týchto krajinách nefunguje. Je pravda, že do tejto spolupráce sa zatiaľ nezapojili ani ďalšie tri členské štáty – Švédsko, Dánsko a Írsko. Ale švédsky premiér už minulý rok potvrdil, že jeho vláda odporučí parlamentu, aby spoluprácu schválil. A Dánsko s Írskom si ešte pri schvaľovaní Lisabonskej zmluvy uplatnili výnimku v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, pod ktorú spadá aj európska prokuratúra.
Nejde však len o korupciu, ale najmä o nahromadenú frustráciu predovšetkým čistých prispievateľov do európskeho rozpočtu z toho, že tak pán Orbán v Maďarsku, ako pán Kaczynski v Poľsku budujú za európske peniaze stále autoritatívnejšie režimy, ktoré svoju popularitu založili na kombinácii protieurópskeho populizmu a európskych peňazí.
Stále však nie je jasné, či si páni Morawiecki a Orbán naozaj myslia, že trucovaním môžu donútiť všetkých ostatných, aby akceptovali, že všetko zostane po starom: že Maďarsko a Poľsko budú naďalej dostávať európske miliardy a zároveň ich lídri budú ďalej sypať piesok do stroja európskej integrácie a huckať svojich občanov proti Únii pri každej príležitosti.
Predovšetkým preto, že mechanizmus, ktorým sa čerpanie eurofondov podmieni fungovaním právneho štátu, už Rada väčšinou hlasov schválila. Ak dohodnutý kompromis potvrdí aj Parlament, bude publikovaný ako nariadenie Európskeho parlamentu a Rady vo Vestníku EU a stane sa platnou právnou normou, ktorá začne byť účinná od 1. januára budúceho roku.
Takže ak by Maďarsko a Poľsko vo svojej blokáde pokračovali a vytrucovali si rozpočtové provizórium, aj v ňom by už Komisia musela začať monitorovať stav právneho štátu a ak by s ním nebola spokojná, mohla by Rade navrhnúť, aby sa týmto (ale možno aj iným) štátom nejaká časť prostriedkov prestala vyplácať. Čo je presne to, čomu podľa svojich vyhlásení snažia páni Morawiecki a Orbán zabrániť za každú cenu.
Zablokovanie mimoriadneho balíka na obnovu európskych ekonomík by bolo tiež len dočasné. Ostatné štáty totiž môžu maďarské a poľské veto obísť: môžu vytvoriť rozšírenú spoluprácu a zriadiť Fond obnovy mimo štruktúr Únie, napríklad ako právnickú osobu podľa luxemburského práva, podobne, ako to urobili štáty eurozóny v roku 2011 s prvým eurovalom, teda Európskym nástrojom finančnej stability. Iste, realizovanie takejto obchádzky by si vyžiadalo čas navyše a pomoc pre najviac postihnuté členské štáty by sa oproti súčasnému plánu omeškala o niekoľko mesiacov. Tých niekoľko mesiacov nie je dostatočný dôvod na to, aby sa väčšina členských štátov zmierila s pokračovaním maďarského a poľského trollovania počas ďalších siedmich rokov. Je to však viac než dosť na to, aby sa Maďarsko a Poľsko ocitli na veľmi dlhú dobu bez spojencov a v politickej izolácii.
Pre úplné vykreslenie súvislostí treba ešte spomenúť jeden zaujímavý detail, o ktorom sa až tak nehovorí. Už dnes má Európska komisia nástroj na to, aby mohla za určitých okolností zablokovať čerpanie prostriedkov zo spoločného rozpočtu.
Podľa článku 142 písm. 1(a) nariadenia 1303/2013 o spoločných ustanoveniach týkajúcich sa eurofondov
„Komisia môže pozastaviť všetky priebežné platby na úrovni priorít alebo operačných programov alebo časť z nich“
v prípade, že
“existuje závažný nedostatok v účinnom fungovaní systému riadenia a kontroly operačného programu, ktorý ohrozuje príspevok Únie na operačný program a pre ktorý neboli prijaté nápravné opatrenia.“
Zároveň podľa článku 74, odseku 3 tohto nariadenia musia členské štáty zabezpečiť zavedenie účinných mechanizmov na posúdenie sťažností týkajúcich sa eurofondov. Ako upozorňuje analýza Únie pre občianske slobody, Komisia už v minulosti, konkrétne vo svojej odpovedi na podnet Európskeho ombudsmana potvrdila, že
„ak by členský štát nezabezpečil správne uplatňovanie Charty základných práv EU pri vykonávaní právnych predpisov EÚ, znamenalo by to nezrovnalosť alebo dokonca vážny nedostatok v efektívnom fungovaní systému riadenia a kontroly operačných programov. Môže to mať za následok pozastavenie, zrušenie alebo vrátenie platieb.“
Nariadenie o spoločných ustanoveniach týkajúcich sa eurofondov je takýmto právnym predpisom. A článok 47 Charty má názov „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“, čo je neoddeliteľná súčasť právneho štátu. Členský štát, ktorý negarantuje fungovanie nezávislých a nestranných súdov, ktoré by dokázali v primeranom čase rozhodnúť o právach sťažovateľov, ktoré im vyplývajú z nariadení o eurofondoch, vykazuje vážny nedostatok v riadení a kontrole eurofondov a Komisia môže pozastaviť ich čerpanie.
Napriek vážnym pochybnostiam o fungovaní právneho štátu v Maďarsku a Poľsku však Komisia zatiaľ ani raz nevyužila túto možnosť. Namiesto toho navrhla dva nástroje, ktoré by jej umožnili preniesť zodpovednosť za politicky veľmi citlivé rozhodnutia na inú európsku inštitúciu: európskeho prokurátora alebo Radu. A keď hovorím o „rozhodnutiach“ v množnom čísle, mám tým na mysli, že pri dôslednom uplatňovaní tohto nástroja by Komisia musela na základe zverejnených informácií o vyšetrovaní niektorých našich sudcov a prokurátorov začať proti Slovensku rovnaké konanie, ako proti Maďarsku a Poľsku.
Dá sa to povedať aj inak: že od úspechu reformy súdnictva, ktorú presadzuje ministerka spravodlivosti pani Kolíková, môže závisieť schopnosť Slovenska v budúcnosti čerpať eurofondy. Ak sa táto reforma nepodarí dobre urobiť alebo dobre odkomunikovať Európskej komisii, môže Slovensko prísť o verejné investície v objeme niekoľkých percent HDP ročne.
Určite aj vám napadla otázka: prečo Komisia nekoná, hoci môže? Podľa mňa preto, lebo sa bojí, že ako nevolená inštitúcia by neustála verejnú konfrontáciu s vládami problémových štátov, pretože tie sa opierajú o demokratický mandát od voličov. Pozastavenie platieb členskému štátu na základe vyhodnotenia kritérií, ktoré nie sú len technické, ale majú aj politický rozmer, by zároveň mohlo zneistiť aj ostatné členské štáty. Komisia urobí všetko preto, aby ju nikto nemohol obviniť z útoku na suverenitu členského štátu.
Existuje však aj ďalšie možné vysvetlenie, ktoré som našiel v nedávno publikovanom článku profesora Kelemena na portáli Verfassungsblog.de, čo je – ako hovorí sám názov – pomerne známy portál o problémoch ústavného práva.
Pán profesor píše, že snaha o podmienenie čerpania eurofondov fungujúcim právnym štátom v krajine príjemcu môže byť v skutočnosti len testom, ktorý si Komisia vymyslela, aby zistila, ako by reagovali členské štáty, ak by začala využívať svoje existujúce právomoci na zastavenie toku finančných prostriedkov do členských štátov, ktoré porušujú svoje záväzky. Ak ostatné členské štáty nespochybnia správnosť alebo zákonnosť takéhoto postupu, potom by Rada aj Parlament mohli kľudne ustúpiť nezmyselným maďarsko- poľským požiadavkám. Komisia by totiž vedela, že hneď po schválení nového rozpočtového rámca a balíka obnovy môže na základe platnej legislatívy začať z vlastnej vôle konať, pričom na prípadné sankcie v podobe zastavenia platieb by dokonca ani nepotrebovala súhlas Rady.
Ak by to bolo tak, potom tá maďarsko-poľská hra odrazu dostáva zmysel. Vyvolať zmätok a oslabiť podporu mechanizmu na ochranu právneho štátu u tých členských štátov, ktorým najviac záleží na urýchlenom čerpaní podpory z Fondu obnovy. Tým dať Komisii signál, že na asertívnejšie využívanie právomocí ešte neprišla vhodná doba, že politická podpora medzi členskými štátmi je nedostatočná.
Lenže zatiaľ sa zdá, že tu pán Orbán, ktorý tú hru pravdepodobne vymyslel a ktorý má najviac čo stratiť, ak by nevyšla, asi precenil svoje schopnosti.
Toľko Modrá vlna na dnes. Teším sa, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že vás to bavilo. Ak počúvate alebo chcete počúvať Modrú vlnu pravidelne, pozývam vás aj na moju stránku www.modravlna.eu. Nájdete tam všetky doterajšie epizódy a tiež prepisy väčšiny z nich, napríklad aj tohto. A ak by vás to zaujímalo, sú tam aj odkazy na moje publikované články o európskej aj slovenskej politike.
Navyše, na stránke sa môžete prihlásiť aj k odberu newslettru, čo vám v tejto chvíli zabezpečí avízo v emaili vždy po vydaní novej epizódy podcastu.
Ak sa vám dnešná epizóda páčila, alebo aj ak máte nejaké postrehy alebo pripomienky, budem rád, ak mi napíšete na adresu newsletter@modravlna.eu.
Samozrejme, budem sa tešiť, ak Modrú vlnu odporučíte aj vašim priateľom a známym. Modrú vlnu nájdete aj na denníku SME na adrese podcasty.sme.sk
Dávajte si pozor na zdravie.
Dopočutia!
Autor podcastu „Modrá vlna“ je nezávislým konzultantom v oblasti public affaires registrovaným v Belgickom kráľovstve. Myšlienky vyslovené v podcaste sú jeho vlastné a nemusia odrážať názory jeho klientov. Prípadná inzercia a platené oznamy sú v podcaste jasne označené.