Minulý týždeň sa konal ďalší európsky samit, teda stretnutie predsedov vlád a hláv členských štátov Európskej únie. Ak ste počúvali predchádzajúcu epizódu Modrej vlny, musia vám tieto slová znieť podvedome: nekonalo sa rovnaké stretnutie na najvyššej úrovni výkonnej moci len dva týždne predtým? A nepriniesol vtedy tento podcast materiál priamo z tlačovky slovenského premiéra, ktorá sa uskutočnila po skončení rokovaní tu v Bruseli?
Odpovede na obidve tieto otázky sú áno. Lenže to bol mimoriadny samit a ten minulotýždňový bol riadny, naplánovaný ešte niekedy začiatkom roka. A niekto, konkrétne predseda Európskej rady pán Charles Michel, ktorý tieto zasadnutia zvoláva a vedie, si povedal, že treba sa stretnúť riadne aj mimoriadne, lebo treba hovoriť o zásadných otázkach budúcnosti.
A tak o tých sa hovorilo začiatkom októbra, aby sa o dva týždne neskôr mohlo hovoriť o témach takpovediac všedných. Okrem prebiehajúcej druhej vlny pandémie Covid-19 bola na programe aj dohoda o budúcich vzťahoch so Spojeným kráľovstvom, ambicióznejšie klimatické ciele do roku 2030 a niektoré aktuálne aj dlhodobých zahraničnopolitických problémoch. Medzi tie aktuálne určite patrí situácia v Bielorusku a správanie Turecka voči Cypru, z dlhodobých to tentokrát boli vzťahy EÚ a Afriky.
Tento „riadny“ samit mal z môjho pohľadu dva vtipné momenty a jeden z nich súvisel práve s rozhodnutím predsedu Rady pána Michela zavolať v októbri európskych lídrov pre istotu hneď na dve stretnutia. Fínska premiérka Sanna Marin totiž na tom druhom už nevydržala a požiadala Michela, aby nabudúce „veľmi starostlivo zvážil“ (presne tento výraz údajne použila), kedy je treba zvolávať samity a kedy ich môže nahradiť videokonferencia. Zdôvodnila to údajne zhoršujúcou sa epidemiologickou situáciou. Podobnú pripomienku údajne pánovi Michelovi tlmočila aj dánska premiérka Mette Frederiksen.
Tento rok sa samit zatiaľ fyzicky uskutočnil štyrikrát: v druhej polovici februára, v júli, kedy sa dohadoval sedemročný rozpočet Únie, a potom dvakrát teraz v októbri. Plánované je okrem toho ešte jedno stretnutie v decembri. Od marca do júna, teda počas štyroch mesiacov prvej vlny pandémie Covid-19, však spolu lídri hovorili na piatich videokonferenciách. A jasné, nebolo to celkom ono, ale myslím si, že nebyť tak dôležitej témy, akou bolo hľadanie dohody o rozpočtovom rámci, videokonferencie by pokračovali dodnes.
Lenže o rozpočte na ďalších sedem rokov sa jednoducho nedalo rokovať len cez počítačové obrazovky, bolo skrátka nevyhnutné stretnúť sa. A keďže nikto neochorel, prvá vlna opadla a epidemiologické opatrenia sa v celej Európe uvoľňovali, niet sa pánovi Michelovi čo čudovať, že sa rozhodol pokračovať vo fyzických stretnutiach aj na jeseň.
A teraz k tomu vtipnému momentu. Ten prvý októbrový samit nemal byť vôbec v októbri, ale už v septembri. Pán Michel však musel termín posunúť, pretože sa kontakte s človekom, ktorý testoval pozitívne na Covid-19, musel v súlade s belgickými pravidlami ísť do domácej karantény. Jasnejší signál, že epidemiologická situácia sa po dovolenkách zhoršila, asi ani nemohol dostať. Ale čomu by predseda Európskej rady predsedal, ak by sa jeho inštitúcia prestala schádzať? Videokonferencii? Každý politik v jeho situácii by chápal, že stretnutia jednoducho musia byť. Tak boli v októbri hneď dve.
Lenže šéfky a šéfovia vlád nepatria k tým, ktorí nevedia, čo s časom, zvlášť vtedy, keď musia čeliť druhej vlne pandemického ochorenia. Diplomaticky formulovaná zdvorilá prosba, aby predseda Rady v budúcnosti „veľmi starostlivo zvážil“, či sa fakt treba stretnúť aj fyzicky, je v skutočnosti kritika: ten, kto takúto prosbu vyslovil, si totiž myslí, že aktuálne stretnutie bolo v tejto forme zbytočným zdravotným rizikom pre všetkých zúčastnených – zbytočným preto, lebo preberané témy svojou dôležitosťou jednoducho toto riziko nevyvažovali. Zvlášť keď krátko po začiatku samitu z neho narýchlo a nečakane odišla predsedníčka Európskej komisie pani Ursula von der Leyen. Dôvod: musela odísť do domácej karantény, pretože u jedného z jej spolupracovníkov test potvrdil koronavírus.
Menej diplomaticky by sa prosba o „veľmi starostlivé zváženie“ dala formulovať aj jadrnejšie: „To fakt kvôli tomuto sme sa sem museli na dva dni trepať, riskujúc pritom zdravie, zatiaľ čo doma zúri korona a my musíme riešiť všetky tie krízové štáby a opatrenia?! Nech ti nešibe!“
Zaujímavým detailom celého incidentu je, že pani Marin aj pani Frederiksen sú na premiérskych postoch nováčikmi – obidve sa stali premiérkami v júni minulého roku. Za fyzické stretávanie – a teda na podporu Michela – sa v krátkej debate naopak postavili nemecká kancelárka Angela Merker, bulharský premiér Boyko Borisov, Pedro Sánchez zo Španielska, portugalský Antonio Costa a Xavier Bettel z Luxemburgu – čiže všetko lídri s násobne dlhšou skúsenosťou vládnutia a teda aj stretávania sa a rokovania na najvyššej európskej úrovni.
Druhý vtipný moment, najmä teda zo slovenskej perspektívy, má na svedomí slovenský premiér pán Matovič. Nahrávka takzvaného „doorstep“ príhovoru pána Matoviča obletela slovenský internet a stala sa vďačným terčom jeho kritikov.
Môj názor je, že samozrejme, celá tá situácia, ktorú zachytili pracovníci Rady na kameru, bola vtipná – ale že časť kritikov sa nechala uniesť a uniklo im to podstatné, čo predseda vlády povedal. Niektorí zo zlomyseľnosti, ako to trefne pomenoval štátny tajomník ministerstva zahraničia Martin Klus, iní z neznalosti.
Pustime si najprv samotnú nahrávku od momentu, kedy sa pán Matovič zamotá v príliš komplikovanej vete a rád by celý príhovor nahral nanovo:
(I. Matovič) Môžem ísť ešte raz? Či nie? Can I go…one time? Next time? Yeah? Počkať, môžem, či nie?
(M. Malová) Can prime minister go again or is it live? It’s not live?
(nezrozumiteľný dialóg s pracovníkom Rady) Yes, of course.
(I. Matovič) Yeah? OK.
(M. Malová) Tak môžte ešte raz.
(I. Matovič) No dobre, dám to asi kratšie.
(Pracovníčka Rady) You are live.
(I. Matovič) Live?! Oh no! It’s live! Ok, so…so, čiže… zdravím vás z Bruselu, idem na samit, ktorý bude o klíme. Ideme sa rozprávať o novom záväzku, o silnejšom záväzku Európskej únie, kde chceme za 10 rokov dosiahnuť zníženie emisií o 55% voči 1990-emu roku. Je to samozrejme správny záväzok, správna debata, ale budem sa pýtať na to, že akým spôsobom to dosiahneme, kto to zaplatí, lebo ak chceme byť výrazne viac zelenší, mali by sme mať zodpovedanú otázku, či o to viac nebudú znečisťovať životné prostredie krajiny, ktoré do Európy dovážajú tovar, ktorý je produkovaný výrazne menej ekologicky. Čiže bude to zaujímavá debata, teším sa na ňu, hoci dnes ani zajtra sa nerozhodne, zrejme až v decembri, tak držte palce, ďakujem.
Povedzme si teda, čo je to ten „doorstep“, po slovensky „prah dverí“. V žargóne zasadnutí Európskej rady alebo Rady EÚ to znamená, že pri vchode do budovy, v ktorej sa zasadnutie koná, čaká hlúčik novinárov, ktorí chcú od účastníkov získať krátke vyjadrenia. Lenže v čase pandémie je prístup ľudí z externého prostredia obmedzený – to sa týka nielen novinárov, ale napríklad aj spolupracovníkov premiérov alebo ministrov. Aby médiá mali aspoň nejaký materiál na spravodajstvo, „pri dverách“ stojí namiesto nich audiovizuálny servis Rady. Premiéri sa tak môžu pristaviť a povedať pár viet v rodnom jazyku pre divákov u nich doma – a nahrávku si potom môžu stiahnuť všetky médiá z webstránky.

(c) European Union
Ako však vysvetlil pán Klus pre denníkN, niekedy nie je jasné, odkedy je kamera zapnutá a či ide o živé vysielanie, alebo sa robí len videozáznam. Nahrávka, ktorú ste počuli, potvrdzuje presne takúto situáciu – je na nej zreteľne počuť, ako sa pani veľvyslankyňa Malová, ktorá premiéra na rokovanie sprevádzala, pýta pracovníkov pri kamere, či ide o live vysielanie. A dokonca odpoveď, ktorú dostáva ona, je, že nie, že premiér môže „ísť ešte raz“. Zároveň s ňou sa však rovnakú otázku snaží položiť aj premiér, a on dostáva správnu odpoveď – áno, je to priamy prenos. A nasleduje ono už medzitým slávne: „Oh, no!“
Je pre mňa nepochopiteľné, že denníkN vo svojom článku o tomto zakopnutí na jednej strane poskytne vyčerpávajúce vyjadrenie pána štátneho tajomníka Klusa, ale dá k nemu nie pôvodné video, ktoré je voľne dostupné na stránke Rady, ale zostrihané video smeráckeho poslanca a bývalého veľvyslanca pána Kmeca aj s jeho komentárom, ktorý potvrdzuje, že tento poslanec vôbec netuší, ako prebiehajú „doorstepy“ v čase epidémie a pletie tam niečo o akreditovaných európskych novinároch – pričom tam v tom čase žiadni nemohli byť a ani neboli. A pre mňa osobne bolo sklamaním, že o prítomnosti neprítomných novinárov hovoril vo svojom vyjadrení pre denníkN aj europoslanec pán Šimečka. Od seriózneho denníka by som očakával, že redaktor, ktorý vidí v článku dve navzájom si protirečiace vyjadrenia, sa aspoň pokúsi zistiť, ktoré je pravdivé. V tomto prípade sa však uspokojil s tým, že v článku citoval obe a nechal na čitateľa, aby si vybral, komu verí viac. „Tak boli tam tí novinári, alebo neboli? Jedni hovoria že áno, druhý, že nie – pravda asi bude niekde uprostred.“ Akurát, že nie je.
Čiže to bola nahrávka a kontext. A teraz budem chvíľu hovoriť o obsahu. Začnem tou vtipnou scénkou „Sme live? Nie sme. Sme? On no!“ Úroveň premiérovej angličtiny, čo vám poviem, to bolo pre mňa sklamanie. Dúfal som, že to je lepšie, no. Na druhej strane, jeho odvaha používať jazyk, s ktorým sa len zoznamuje, na živú impromptu komunikáciu, je mi veľmi sympatická. Poznám veľa ľudí, ktorí vedia po anglicky omnoho lepšie ako on, ale boja sa urobiť chybu, a tak radšej neprehovoria. Niekedy je to lepšie, ako spôsobiť veľké nedorozumenie, čo sa samozrejme v politike môže stať. Ale tu ide o svojím spôsobom veľmi milú ľudskú komunikáciu, v ktorej pán Matovič robí presne to, prečo ho jeho voliči majú radi: správa sa spontánne a zároveň komunikuje s ľuďmi za kamerou veľmi srdečne a milo. A výsledok? Trochu posmechu doma, ale bez problémov nahral druhú verziu príhovoru, ktorý je na stránke Rady k dispozícii aj ako samostatný video súbor – a bude to tento príhovor, ktorý zostane zachovaný v inštitucionálnych archívoch. Zakoktanie sa môže stať každému. Spôsob, akým takú situáciu riešil pán Matovič, nebol v danej situácii určite ten najhorší.
Dajme teraz bokom toto vtipné intermezzo a vypočujme si pozorne samotný vecný obsah premiérovho vyhlásenia. Čo hovorí? Po prvé, že za najdôležitejší bod rokovania považuje diskusiu o klimatických cieľoch. Po druhé, že v tejto diskusii je na strane tých, ktorí chcú do roku 2030 znížiť emisie skleníkových plynov v EÚ nie o doterajších 40 %, ale o 55 % navrhnutých Európskou komisiou. Po tretie, že podporuje zavedenie mechanizmus kompenzácie uhlíka na hraniciach, čiže takzvanú uhlíkovú daň z dovážaných tovarov. A po štvrté, že mu jeho spolupracovníci ešte nestihli povedať, že dopady zvýšenia zo 40 na 55 % už Európska komisia vyčíslila a možno by bolo lepšie, ak by si túto dopadovú štúdiu prečítal skôr, než sa začne na Európskej rade dožadovať informácií, ktoré sú ostatným už dávno známe. Pekne to napísal euractiv.sk do perexu svojej po-samitovej správy, citujem:
„Igor Matovič po stretnutí Európskej rady hovoril, že očakával jasnejšie správy o hospodárskych vplyvoch klimatických cieľov. Európska komisia už podobnú dopadovú štúdiu má.“ (koniec citátu)
Zhrnuté a podčiarknuté, ak by som si to mal tak sám pre seba vyhodnotiť, tak tri zo štyroch pozícií prezentované slovenským premiérom sú dobré. Možno mám latku očakávaní po predchádzajúcej vláde nastavenú trochu nižšie, ale 75-percentný súhlas s pozíciou Slovenska na rokovaniach top úrovne EÚ mi príde ako dobrá správa. O to skôr, že tých zvyšných 25 percent sa napraví ľahko, možno bude stačiť pribaliť premiérovi nabudúce do lietadla tú dopadovú štúdiu.
Je škoda, že komická vložka vo videu zatienila tieto inak celkom lucídne vyjadrenia premiéra Matoviča. Asi len tak sa mohlo stať, že europoslanec Martin Hojsík na svojom fejsbúkovom profile vytkol predsedovi vlády váhavé postoje, pričom cieľ znížiť emisie o 55 percent označil za minimum, ktoré nie je dostatočne ambiciózne. Pri čítaní jeho kritiky som sa však nedokázal ubrániť rozpakom, pretože vo svojom vlastnom programe z roku 2019 má pán Hojsík uvedený presne ten istý cieľ – zníženie o 55 percent.
Treba povedať, že na tomto samite nebolo a ani nemalo byť prijaté žiadne rozhodnutie. ohľadom konkrétneho záväzku znižovania emisií do roku 2030. Bolo to zatiaľ len prvé kolo diskusie a na lámanie chleba príde až v decembri. Dá sa pritom očakávať, že na decembrovom samite to bude ťažšia debata – napríklad aj preto, že pri nej bude aj poľský premiér Morawiecky, ktorý minulý týždeň v Bruseli chýbal, tiež z dôvodu samoizolácie po kontakte s pozitívne testovanou osobou.
Na samite sa však neformálne hovorilo aj o téme, ktorá nebola v programe a nenájdete ju ani v záveroch zo zasadnutia: totiž o požiadavke Európskeho parlamentu na navýšenie viacročného rozpočtového rámca Únie o dodatočné prostriedky pre niektoré existujúce programy. Tému otvoril predseda Parlamentu pán Sassoli vo svojom príhovore na začiatku samitu, ale tlmočil názor viacerých politických skupín, po slovensky parlamentných poslaneckých klubov.
To, že sa bude hovoriť aj o stave vyjednávania medzi Radou a Parlamentom o sedemročnom rozpočte a mimoriadnom balíku peňazí na obnovu európskych ekonomík, nebolo žiadnym prekvapením. Samotná debata síce prebiehala za zatvorenými dverami, ale nemecká kancelárka pani Angela Merkel už vo svojom „doorstep“ príhovore pred začiatkom samitu jasne definovala mantinely pre snahy o otvorenie dohody členských štátov z júla:
„Ich werde nochmal als Ratspresidentschaft deutlich machen, dass wir schnell Ergebnisse brauchen. Den die finanzielle Vorausschau – die Finanzen fur die nächsten sieben Jahre – hängen eng zusammen mit dem Next Generation Fund fur Europa und mit den Eigenmittel-Beschlussen, die dann in Folge dieses Next Generation Funds auch in nationalen Parlamenten gefasst werden mussen. Und wir wollen von der seite des Europäischen Rates naturlich sicherstellen, dass wir zu Beginn des nächsten Jahres wirklich auch die Ergebnisse haben“
Inými slovami, europoslanci nech zbytočne nezdržujú, lebo času je málo. Podľa portálu Politico bola nemecká kancelárka v diskusii s predsedom Parlamentu priamo na samite ešte jednoznačnejšia: dohoda lídrov sa otvárať nebude, je tu maximálne priestor na malé technické zmeny.
Parlament je v nezávideniahodnej situácii. Koronavírus ho oslabil tak na symbolickej rovine – poslanci sa nemôžu fyzicky stretnúť a demonštrovať „jednotu v rôznosti“ – ale jeho slabosť je aj politická: spojenie rozpočtu s mimoriadnym fondom obnovy zúžilo vyjednávací priestor pre poslancov, pretože každé zdržanie bude vyzerať ako odmietanie naliehavo očakávanej pomoci pre koronou najviac postihnuté členské štáty.
V tejto situácii sa vyjednávači Parlamentu pokúsili navrhnúť zmeny, ktoré boli naoko technické, ale v skutočnosti by znamenali prekročenie mandátu schváleného členskými štátmi. Treba im uznať, že pokus to bol dobrý, ale z vyjadrení kancelárky Merkelovej je zároveň jasné, že tento blaf im nevyšiel. Parlament má tentokrát naozaj zlé karty a protihráči to vedia, takže blafovať nemá veľký zmysel.
Na druhej strane, ako som už povedal v niektorej z minulých epizód, schvaľovanie rozpočtu je asi najsilnejšou právomocou Európskeho parlamentu ako inštitúcie. A skúsenejší poslanci správne chápu, že keď členským štátom odkývajú ich dohodu bez toho, aby si za svoj súhlas vymohli významnejšie ústupky, bude to znamenať ďalšiu eróziu autority Parlamentu a po pár rokoch sa možno niekto spýta: A načo nám sú vlastne treba eurovoľby? Nestačilo by, ak by sa v Európskom parlamente štyrikrát do roka stretávali delegovaní poslanci z národných parlamentov členských štátov?
Boj o rozpočet považujem ja osobne z pohľadu Parlamentu za stratený. Ale ak poslanci v dohľadnej dobe nenájdu spôsob, ako sa vrátiť ku štandardnému fungovaniu pred koronou, prehrajú zápas o samotný koncept európskeho parlamentarizmu.
Toľko Modrá vlna na dnes. Teším sa, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že vás to bavilo. Ak počúvate alebo chcete počúvať Modrú vlnu pravidelne, pozývam vás aj na moju stránku www.modravlna.eu. Nájdete tam nielen všetky doterajšie epizódy, ale aj prepisy väčšiny z nich, napríklad aj tohto. A pridal som tam nedávno aj odkazy na moje publikované články k európskej aj slovenskej politike.
Navyše, na stránke sa môžete prihlásiť aj k odberu newslettru, čo vám v tejto chvíli zabezpečí avízo v emaili vždy po vydaní novej epizódy podcastu.
Ak sa vám dnešná epizóda páčila, alebo aj ak máte nejaké postrehy alebo pripomienky, budem rád, ak mi napíšete na adresu newsletter@modravlna.eu.
Samozrejme, budem sa tešiť, ak Modrú vlnu odporučíte aj vašim priateľom a známym. Modrú vlnu nájdete aj na denníku SME na adrese podcasty.sme.sk
Dopočutia!
Autor podcastu „Modrá vlna“ je nezávislým konzultantom v oblasti public affaires registrovaným v Belgickom kráľovstve. Myšlienky vyslovené v podcaste sú jeho vlastné a nemusia odrážať názory jeho klientov. Prípadná inzercia a platené oznamy sú v podcaste jasne označené.