Možno viete a možno nie, ale Modrá vlna takmer vyhrala Novinársku cenu za rok 2019 v kategórii občianskej žurnalistiky.
Hovorím o tom preto, lebo som na túto nomináciu poroty veľmi pyšný. Jasné, tento podcast nevznikol kvôli cenám, ale je to veľmi príjemný pocit, ak ľudia z prostredia profesionálnej žurnalistiky pochvália to, čo robíte. Naozaj, veľmi príjemný.
Dnešná epizóda bude zase raz trochu netypická, lebo veď treba si posúvať vlastné mantinely, všakáno. A takto som si ich posunul aj ja minulý týždeň. Na štvrtok a piatok bol zvolaný samit šéfov vlád a hláv členských štátov EÚ a mne vo štvrtok večer napadlo, že veď to predsa znamená, že tu k nám do Bruselu opäť zavítal aj náš slovenský premiér pán Matovič – a určite bude aj nejaký brífing. A keďže mi nominácia na novinársku cenu dodala guráž, povedal som si – skús ty pekne napísať email vedúcemu Stáleho zastúpenia Slovenska pri EÚ a spýtaj sa, či by sa nedalo pánovi premiérovi položiť pár otázok?
Ako hovorím, guráže som mal dosť, mail som teda napísal a poslal veľvyslancovi Petrovi Javorčíkovi. Takmer vzápätí mi aj odpovedal. A po prečítaní tej odpovede som sa až zahanbil, pretože pán veľvyslanec odpísal, že on už návštevu premiéra nezabezpečuje, pretože od prvého októbra nastúpil na novú pozíciu generálneho riaditeľa v Rade EÚ. Aby ste rozumeli: to je veľká vec a pán Javorčík je naozaj veľmi šikovný a kvalifikovaný diplomat, podľa mňa jeden z najlepších, akých máme. A ja som samozrejme vedel, že tam pôjde, aj október som si pamätal, ale zatiaľ čo ja som si myslel, že odchádza až koncom októbra, on nastúpil v novej funkcii už od prvého. Tak som sa chvíľu sám pred sebou doma pri počítači pohanbil a potom som napísal druhý mail pani tlačovej tajomníčke na našom stálom zastúpení. Úprimne poviem, nečakal som žiadne zázraky, lebo bol večer, dávno po pracovnej dobe. No opäť, aj od nej prišla odpoveď obratom: „Zajtra po skončení samitu približne o 12.30 sa bude na Stálom zastúpení konať brífing, kľudne príďte.“
Aby sme si rozumeli: hovoríme o historicky prvej tlačovke, na ktorú som išiel pod hlavičkou podcastu Modrá vlna. Ako zástupca seriózneho média.
Hneď som odpísal, že ďakujem a určite prídem, samozrejme. Až na druhý deň ráno som si uvedomil, že vlastne na takéto niečo možno ani nemám dostatočnú technickú výbavu. Podcasty nahrávam v improvizovanom domácom „štúdiu“, ktoré neviem len tak prenášať hore-dole. Čo vám budem hovoriť, celú tlačovku predsedu vlády som nahrával na mobil, na ktorom som mal natiahnutú protiveternú penu, ktorú som zobral z môjho štúdiového mikrofónu. (Mimochodom, niekde som narazil na praktickú radu, že stačí na telefón natiahnuť ponožku, ale to mi pre túto príležitosť prišlo trochu nepatričné…)
Samozrejme, dúfal som, že sa mi podarí dohodnúť s pani tlačovou tajomníčkou krátky rozhovor s pánom premiérom Matovičom, pretože mi bolo jasné, že jednak ako nenovinár budem mať určite pred ostatnými ostrieľanými žurnalistami trému a jednak mobilný telefón bez pripojeného externého mikrofónu naozaj nie je ideálny technický prostriedok na nahrávanie tlačovky, hoci aj zamaskovaný čiernou mikrofónovou penou. V rozhovore „jeden na jedného“ ešte ako tak, ale nahrávať takýmto spôsobom na vzdialenosť 4 metre – nič moc.
To make a long story short, presne tak to nakoniec dopadlo.
Popisujem to takto detailne preto, aby ste chápali, že táto epizóda Modrej vlny je naozaj prelomová. Technicky, aj ľudsky.
A teraz už poďme k tomu podstatnému, teda k obsahu. Pre šéfa slovenskej vlády som si pripravil tri otázky, ktoré súviseli s témami samitu. Nakoniec som mu položil len druhú a tretiu, ale začnem tou prvou, pretože sa mi zdá zaujímavá.
“Cyperská taktika”
Moja prvá otázka pánovi Matovičovi mala znieť zhruba takto:
„Pán premiér, aký je Váš dojem z „cyperskej taktiky“? Považujete takýto politický nástroj, konkrétne vydieranie právom veta v jednej téme, aby sa ostatní museli zaoberať druhou témou, za legitímny a účinný pre malý členský štát? Alebo je to niečo, čo na úroveň hláv štátov a vlád EÚ skôr nepatrí?“
„Cyperskou taktikou“ označujem politickú hru Cypru, ktorý sa rozhodol blokovať prijatie sankcií proti Bielorusku dovtedy, kým Únia nepodporí Cyprus v spore s Tureckom o ložiská zemného plynu. A otázka, ktorú som nakoniec nepoložil, mi prišla zaujímavá preto, že premiér Matovič už pred príchodom do Bruselu jednoznačne podporil aj sankcie proti Bielorusku, aj Cyprus. Tieto svoje postoje potvrdil aj priamo na tlačovke v odpovediach na otázky iných novinárov, či je spokojný s výsledkom tejto časti rokovaní:
„Ja som veľmi rád, že sme – poviem to tak odľahčene – podržali nášho partnera, podržali Cyprus a predtým, ako sme hľadali postoj k Bielorusku a snažili sa zaujať spoločný postoj k Bielorusku, tak sme prijali rozhodný, jednoznačný postoj voči agresii Turecka, ktorú tak priebežne prejavuje a nie práve korektne sa správa voči členskému štátu Európskej únie. Osobne mňa trošku mrzelo, že aj počas predošlých samitov, že sa mi zdalo, že cyperský prezident sa cítil tak trošku sklamaný, že áno, rozprávame o Bielorusku, ale nie sme schopní zaujať jednoznačný postoj na ochranu záujmov členského štátu.“
Podobne jasne hovoril aj vo štvrtok v diskusii s poslancami Výboru NR SR pre európske záležitosti. Vyslúžil si tým pochvalu aj od europoslanca Michala Šimečku z Progresívneho Slovenska, ktorý na svoj fejsbúk napísal, že ak by ho poznal len z jeho vyjadrení na výbore, povedal by, že je to „vecný, triezvo uvažujúci politik s dobrým strategickým inštinktom“, ktorý prezentoval jasné postoje k Číne, Turecku, klimatickej kríze aj ďalším témam samitu.
Ale tu treba rozlíšiť dve roviny: rovinu obsahovú, čiže dohodnuté postoje k Turecku a Bielorusku, a rovinu procedurálnu, respektíve rovinu, na ktorej sa zaoberáme formou. Jeden z novinárov, žiaľ, neviem z ktorého média, sa vo svojej otázke dotkol aj tejto procedurálnej roviny, keď sa spýtal, či by do budúcnosti nebolo lepšie, ak by sa o takýchto otázkach rozhodovalo nie konsenzom, ale kvalifikovanou väčšinou – čo by znamenalo, že jeden členský by už nemohol svojím blokovaním rozhodovania vydierať ostatných.
Odpoveď premiéra Matoviča bola podľa mňa impresívna. Namiesto populistického prikývnutia (otázka novinára navádzala na súhlasnú odpoveď) alebo zahmlievania prezentoval kultivovaný skutočný názor: odmietol väčšinové rozhodovanie a naopak podporil dôležitosť konsenzu medzi členskými štátmi v európskej zahraničnej politike. Pričom zároveň treba pripomenúť, že takýto pohľad je konzistentný aj s názorom konzervatívnejších (a euroskeptickejších) voličov, ktorých sa Igor Matovič snaží zastupovať.
„Osobne si myslím, že spôsob hlasovania formou zhody všetkých je nateraz vhodný a bolo by dobre, aby sme ho zachovali, lebo ak toto pravidlo porušíme, tak potom skôr si myslím, že to bude vytvárať rôzne odstredivé tendencie v rámci Európskej únie a nebolo by to asi dobre. Takto nás to v podstate núti pri hľadaní spoločného postoja si vždy uvedomiť, že Európska ÚNIA, to znamená – únia znamená – že sme jednotní a mali by sme teda ťahať spolu a áno, potom je to možno o tom, že tá diskusia trvá v prípade Turecka desať hodín.“
Jediným nedostatkom jeho odpovede bolo to, že v nej ignoroval rozdiel medzi hľadaním kompromisu v jednej veci a spájaním dvoch rôznych vecí s tým, že ak mi neustúpite v tom, čo je dôležité pre mňa, tak ja vám neschválim to, čo chcete vy, hoci by som s tým aj vecne súhlasil. To, čo som nazval „cyperskou taktikou“, je presne táto druhá situácia. A poviem to úplne na rovinu: Cyprus tu zahral tvrdšiu hru, než povedzme Maďarsko, ktoré dnes hovorí, že ak bude čerpanie európskeho rozpočtu podmienené stavom demokracie a právneho štátu v prijímajúcej krajine, potom zablokuje prijatie európskeho rozpočtu na najbližších sedem rokov. Pretože čerpanie rozpočtu súvisí s korupciou a tá najviac prekvitá tam, kde nefunguje spravodlivosť, teda právny štát. Ale zmanipulované voľby a protesty v Bielorusku nijako nesúvisia so sporom o ložiská plynu vo východnom Stredomorí.
Ak by „cyperskú taktiku“ začali viac používať aj iné členské štáty, nestalo by sa nič menšie, než to, že Únia by prestala byť schopná prijímať rozhodnutia v oblastiach ako sú spoločná zahraničná politika, rozpočet, dane, sociálne politiky a ochrana pracovníkov, justičná a policajná spolupráca, prijímanie nových členov, či sankcie voči členským štátom, ktoré nedodržiavajú spoločné pravidlá.
Vezmime si ako príklad prijímanie rozpočtu [mám na mysli viacročný finančný rámec]. Asi najjednoduchší spôsob, ako ukázať, prečo „cyperská taktika“ nie je taký dobrý nápad, je predstaviť si, že by Cyprus povedal: „Nový rozpočet Únie podporíme len pod tou podmienkou, že vy podporíte prijatie tvrdých sankcií proti Turecku“. Alebo Maďarsko by si dalo podmienku, že rozpočet podporí len vtedy, ak Únia prijme sankcie voči Ukrajine, pokiaľ tá neprizná špeciálny status tamojšej maďarskej menšine. A tak ďalej a tak podobne.
Áno, pravda je taká, že niekedy môžu nastať situácie, kedy takéto zneužitie práva veta, teda „cyperská taktika“, môže byť jedinou šancou malého členského štátu, aby si vynútil pozornosť a podporu tých väčších. Otázkou zostáva, či si napríklad súčasná slovenská vláda uvedomuje riziká používania tohto nástroja. Z doterajších vyjadrení jej šéfa tomu zatiaľ nič nenasvedčuje. Ale zase pravdou je aj to, že nemal príležitosť odpovedať na takto položenú otázku, pretože som mu ju nakoniec nepoložil. Predsa len to bola tlačovka a mne prišlo neslušné oberať o priestor ostatných prítomných novinárov.
Strategická autonómia EÚ
Moja druhá otázka sa týkala ďalšej zaujímavej témy, o ktorej lídri členských štátov na samite diskutovali: francúzskeho konceptu takzvanej „strategickej autonómie“ Európskej únie.
(Otázka) „Podľa informácií, ktoré sa objavili, tak zhruba 19 členských štátov z tých 27 dnes nie sú celkom spokojné s tou francúzskou predstavou tejto „strategickej nezávislosti“ Európskej únie – vnímajú ju ako možno príliš veľký posun smerom k nejakej nacionalizácii ekonomickej politiky. Akú pozíciu ste prezentovali za Slovensko a čo si o tom myslíte?
Podľa portálu Politico.eu až 19 z 27 členských štátov EÚ má zo „strategickej autonómie obavy. Ide o menšie a proexportne orientované štáty, ktoré majú obavy, že za dobre znejúcim konceptom sa môže skrývať obchodný protekcionizmus.
Výsledkom diskusie bol nakoniec kompromis, presne ako hovorí aj pán premiér Matovič:
„Kým nás neprebral covid, tak sme si mysleli, že však všetko normálne v pohode, otvorené hranice, voľná nejaká colná politika, žiadne bariéry, akože úplne, úplne slobodný trh. Na druhej strane, ak by sme to prehnali, tak môže to skončiť pri takom, by som povedal až protekcionizme. A že budeme zrazu podporovať niečo, čo nie je efektívne, hlavne, že to je naše.“
V záveroch zo samitu sa píše: „Dosiahnutie strategickej autonómie pri zachovaní otvorenej ekonomiky je kľúčovým cieľom Únie.“ V tomto duchu sa nesú aj konkrétnejšie zmienky o tom, čo presne treba robiť – identifikovať, v akých citlivých oblastiach je Európa závislá od iných a niečo s tým začať robiť. K citlivým oblastiam patrí podľa prijatého dokumentu zdravotníctvo a všetko, čo súvisí s digitalizáciou (napríklad mikročipy a uchovávanie dát).
Ja samozrejme ctím politické kompromisy, ale v tomto prípade mám pocit, že tým 19-tim menším členským štátom akoby trochu chýbal kontakt s meniacou sa geopolitickou realitou. Náš severoamerický spojenec hovorí „America First!“ a na naše snahy regulovať a zdaniť americké digitálne firmy pôsobiace na európskom trhu reaguje stále častejšie ekonomickými hrozbami. Zároveň s tým sa počas pandémie ukázalo, že dodávky od nášho lacného čínskeho dodávateľa takmer všetkého môžu zlyhať práve vtedy, keď ich najviac potrebujeme. Jasné, je to všetko ešte omnoho zložitejšie, ale predstava, že malé európske štáty s otvorenými ekonomikami orientovanými na export budú môcť fungovať podľa mantry 90-tych rokov, mi príde prinajlepšom veľmi naivná. Obchod už nie je hodnotou sám osebe, stal sa opäť nástrojom mocenskej politiky – a politika založená na sile (ekonomickej alebo vojenskej) praje veľkým a pripraveným. Malí a navyše aj nepripravení sú vždy jej obeťou. Francúzsky inštinkt, teda inštinkt prezidenta Macrona, je správny: treba budovať a posilňovať európsku suverenitu v kľúčových oblastiach. V opačnom prípade prídu európske štáty, veľké aj malé, skôr či neskôr aj o tú svoju vlastnú národnú suverenitu.
Rozpočet a právny štát
Moja tretia otázka, čiže druhá, ktorú som pánovi predsedovi vlády aj skutočne položil, sa týkala viacročného finančného rámca Únie, čiže rozpočtu na najbližších 7 rokov, a jeho previazanosti s hodnotením stavu právneho štátu v jednotlivých členských štátoch EÚ.
(Otázka): V médiách sa objavila taká úvaha, alebo poznámka holandského pána premiéra Rutteho, že v prípade potreby on sa spolieha aj na poslancov Európskeho parlamentu pri zvýraznení tej previazanosti medzi európskym rozpočtom a na druhej strane právnym štátom a posudzovaním právneho štátu, Prebehla táto diskusia a vidíte ako možnú hrozbu napríklad aj to, že v najhoršom prípade Európsky parlament by bol schopný na chvíľu zablokovať rokovania o rozpočte alebo schválenie rozpočtu výmenou za to, že táto prepojenosť bude výraznejšia, než ako dnes navrhuje nemecké predsedníctvo?“
Ak ste počuli predošlú epizódu Modrej vlny, tak si možno spomínate, že som v nej hovoril o tom, že Európsky parlament je dnes príliš slabý na to, aby dokázal naozaj zablokovať prijatie rozpočtu. Stále som o tom presvedčený aj napriek tomu, že mnohí vplyvní europoslanci vyhlasujú presný opak. Poznámka holandského premiéra pána Rutteho, že on považuje Parlament za svojho spojenca, však robí celú záležitosť zaujímavejšou.
Totiž, jednou z hlavných požiadaviek Parlamentu týkajúcich sa rozpočtu je jeho úzke prepojenie s dodržiavaním právneho štátu. Inými slovami, Parlament by chcel, aby členským štátom, v ktorých právny štát nefunguje dobre, mohlo byť automaticky zastavené vyplácanie príspevkov z rozpočtu EÚ. Toto je zároveň aj požiadavka Holandska, ktoré do európskeho rozpočtu zaplatí viac, než z neho dostane, teda efektívne dotuje štáty ako napr. Maďarsko a Poľsko. Voči obom týmto krajinám bolo začaté konanie za porušenie európskych zmlúv kvôli zásahom do nezávislosti súdnictva, ale kým sa budú navzájom podporovať, nehrozí im žiadna sankcia, čo štáty ako Holandsko považujú za výsmech.
Opäť, aj táto odpoveď premiéra Matoviča ma príjemne prekvapila:
„Ja verím v zdravý rozum – že pochopí aj Európsky parlament, aj členské krajiny, že mali by sme sa držať pôvodných dohôd, ktoré boli urobené v júli.“
(Otázka): „Budete v tomto zmysle hovoriť aj so slovenskými europoslancami?“
„Myslím si, že je to namieste, určite, ale tam hlavne si myslím, že urobia tie jednotlivé politické rodiny tú svoju prácu. Do tých politických rodín patria aj ministri, premiéri členských krajín. Takže patrí sa to, samozrejme, ale ja predpokladám, že emócie vychladnú a že takýto konflikt zbytočný nevznikne.“
Moju otázku, či by sa v snahe znížiť riziko blokovania rozpočtu nestretol so slovenskými europoslancami, mohol využiť na to, aby sa pochválil, že áno, plánuje také stretnutie, lebo to je dôležité pre celé Slovensko a ešte to mohol vyšperkovať zvolaním, že treba vyzliecť stranícke tričká a spoločne hájiť slovenský záujem v Európe atakďalej.
Ale on urobil presný opak: povedal, že práve stranícke tričká budú dôležité a naznačil politickú mechaniku, ktorá sa dá do pohybu. Premiéri, ktorí sa na rozpočte dohodli už v júli, pritlačia na politické frakcie v Parlamente, pretože väčšina z nich stojí zároveň na čele domácich politických strán, ktorých europoslanci tieto frakcie tvoria. Andrej Babiš pritlačí, poslanci za jeho stranu ANO tento tlak prenesú do liberálnej frakcie Renew. Rovnako pritlačia Angela Merkel a Sebastian Kurz a nemeckí poslanci CDU/CSU spolu s rakúskymi poslancami z OVP tento tlak prenesú do frakcie európskych ľudovcov.
Odpoveď slovenského predsedu vlády je o to fascinujúcejšia, že on sám po straníckej linke má len veľmi slabú páku, cez ktorú by na niekoho mohol tlačiť, pretože jeho strana OĽaNO nie je členom žiadnej európskej politickej rodiny. V Európskom parlamente má OĽaNO práve jedného europoslanca, pána Poláka. Ten je síce členom najsilnejšej frakcie ľudovcov, ale jeho politický výtlak je výrazne limitovaný nezaradenosťou strany, ktorú zastupuje.
Premiér Matovič sa v odpovedi na moju tretiu otázku rozhodol pre politický realizmus s vedomím, že tým vytvorí priestor pre nepríjemnú otázku na v minulosti komunikovaný zámer OĽaNO zaradiť sa do Európskej ľudovej strany. Jeden z prítomných novinárov vzápätí túto príležitosť využil a spýtal sa, kedy teda OĽaNO plánuje vstup k ľudovcom. Matovič s ľahkosťou zdatného komunikátora, ktorým nepochybne je, otázku odrazil na prítomného europoslanca Poláka, že nech sa novinári spýtajú jeho, lebo on to má na starosti. Už si nepamätám, či sa ho na to niekto po skončení tlačovky spýtal, skôr by som si tipol, že nie.
Hľadať si kamarátov
Je jasné, že ak by bol býval priestor pre dlhší rozhovor, otázok pre premiéra Matoviča sa ponúkalo po samite omnoho viac než len tie tri, ktorým som sa tu dnes podrobnejšie venoval. Jednak vecných, ktoré by sa týkali preberaných tém samitu, ale mňa by možno ešte viac zaujímali odpovede na otázky týkajúce sa budovania osobných vzťahov. Bol popri samite alebo po skončení rokovaní priestor na osobné stretnutia? Išiel s niektorým z premiérov na neformálnu večeru alebo pohár vína? Skrátka, našiel si už náš premiér medzi európskymi lídrami nejakých kamarátov?
Dúfam, že niekedy bude priestor aj na tieto otázky, pretože občas sa mi zdá, že odpovede na ne môžu veľa povedať o schopnosti malej krajiny presvedčiť o niečom tých väčších. Ak by Igor Matovič počas tohto volebného obdobia dokázal využiť svoju prirodzenú žoviálnosť podľa vzoru veľkého Jean-Claude Junckera z malého Luxemburska, nemuselo by to byť márne. Prvé dva samity však v každom prípade absolvoval so cťou, a to u nás nie je zase až taká samozrejmosť.
Toľko Modrá vlna na dnes. Teším sa, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že vás to bavilo. Ak počúvate alebo chcete počúvať Modrú vlnu pravidelne, pozývam vás aj na moju stránku www.modravlna.eu. Nájdete tam nielen všetky doterajšie epizódy, ale aj prepisy väčšiny z nich, napríklad aj tohto. A pridal som tam nedávno aj odkazy na moje publikované články k európskej aj slovenskej politike.
Navyše, na stránke sa môžete prihlásiť aj k odberu newslettru, čo vám v tejto chvíli zabezpečí avízo v emaili vždy po vydaní novej epizódy podcastu.
Ak sa vám dnešná epizóda páčila, alebo aj ak máte nejaké postrehy alebo pripomienky, budem rád, ak mi napíšete na adresu newsletter@modravlna.eu.
Samozrejme, budem sa tešiť, ak Modrú vlnu odporučíte aj vašim priateľom a známym. Modrú vlnu nájdete aj na denníku SME na adrese podcasty.sme.sk
Dopočutia!
Autor podcastu „Modrá vlna“ je nezávislým konzultantom v oblasti public affaires registrovaným v Belgickom kráľovstve. Myšlienky vyslovené v podcaste sú jeho vlastné a nemusia odrážať názory jeho klientov. Prípadná inzercia a platené oznamy sú v podcaste jasne označené.