Môžu pravidlá štátnej pomoci ohroziť Európu?

Je to neuveriteľné, ale dnešná epizóda je už dvadsiata, podľa tradičnej mystiky okrúhlych čísel desiatkovej sústavy jubilejná, teda dávajúca dôvod na oslavu. A veru, ak mám pravdu povedať, naozaj sa cítim trochu slávnostne a verte, že nájdem spôsob, ako toto malé jubileum osláviť aj sťažených podmienkach sociálnej izolácie, ktorá sa tu v Bruseli uvoľňuje zatiaľ pomalšie, než na Slovensku.

Ak počúvate Modrú vlnu pravidelne, tak viete, že zvyčajne vychádza v piatok. Ale tentokrát som urobil výnimku, pretože sa mi zdalo, že by bolo škoda neosláviť okrúhle 70. výročie Schumanovej deklarácie práve vydaním jubilejnej epizódy podcastu o Európe.

“L’Europe ne se fera pas d’un coup, ni dans une construction d’ensemble : elle se fera par des réalisations concrètes créant d’abord une solidarité de fait. Le rassemblement des nations européennes exige que l’opposition séculaire de la France et de l’Allemagne soit éliminée. L’action entreprise doit toucher au premier chef la France et l’Allemagne.”

(Prekl.: Európa sa nestvorí naraz, alebo podľa jediného plánu. Bude postavená prostredníctvom konkrétnych úspechov, ktoré najprv vytvoria skutočnú solidaritu. Zbližovanie národov Európy si vyžaduje odstránenie odvekého súperenia Francúzska a Nemecka. Akýkoľvek čin, ktorý sa rozhodneme vykonať, sa musí predovšetkým týkať týchto dvoch krajín.)

Keď som hľadal tento klip z 9. mája 1950 s televíznym prejavom vtedajšieho francúzskeho ministra zahraničných vecí pána Roberta Schumana, našiel som všade len nahrávku prvých šiestich či siedmich viet.

To je na jednej strane pochopiteľné, pretože väčšia časť prejavu popisuje myšlienku konkrétnej spolupráce Francúzska a Nemecka pri výrobe uhlia a ocele.

Ale zároveň mi je to aj trochu ľúto, lebo som tu chcel pustiť jednu konkrétnu vetu ako odpoveď pre všetkých tých kritikov ďalšej európskej integrácie, ktorí hovoria: „Noo, veď spoločný trh áno, veď ekonomická spolupráca je základ, na ktorom Únia vznikla, ale niekde sa to pokazilo. Celé to niekam uletelo a teraz tu máme nezmyselné pravidlá a okliešťovanie národnej suverenity a nevolených byrokratov. Čiže my sme za Úniu, ale malo by sa to vrátiť k tým pôvodným hodnotám a základom, na ktorých po vojne dnešná Európska únia vznikala…“

No a presne pre tých, ktorí takéto veci rozprávajú a píšu po internetoch a nazývajú sami seba „eurorealistami“, som sem chcel dať špeciálne aj tú časť nahrávky spred 70-tich rokov, na ktorej pán Schuman hovorí toto:

„Spoločné využívanie výroby uhlia a ocele by malo okamžite zaistiť spoločné základy pre hospodársky rozvoj ako prvý krok k federalizácii Európy (…)“

Áno, dobre ste počuli – už pri zrode Európskeho združenia pre uhlie a oceľ ako prvého predchodcu dnešnej Európskej únie sa hovorilo o federácii, a to dokonca ako nevyhnutnosti. Projekt Spojených štátov európskych nie je výmyslom bruselských byrokratov, slniečkarov a prepytujem, „eurohujerov“. Je to pôvodný projekt otcov zakladateľov. Ak neveríte, tu je ešte jeden citát z deklarácie, v ktorom pán Schuman nenecháva priestor pre žiadne pochybnosti. Citujem:

„Zavedením spoločného využívania základnej výroby a založením nového Vysokého úradu, ktorého rozhodnutia budú pre Francúzsko, Nemecko a ďalšie členské štáty záväzné, položí tento návrh prvý konkrétny základ Európskej federácie, ktorá je nevyhnutná pre zachovanie mieru.“ 

Čiže, nech večne žije spomienka na Roberta Schumana, jedného z otcov myšlienky európskej jednoty v hospodárskom, ale aj politickom zmysle.

Témou dnešného podcastu však nie je len radostná oslava Dňa Európy, ale aj trochu vytriezvujúce pripomenutie slov ďalšieho z jej otcov zakladateľov, Jeanna Monneta, že

„Európa bude ukovaná v krízach a bude súčtom riešení prijatých pre tieto krízy.“

Jednu takúto krízu totiž práve prežívame. A v tejto epizóde Modrej vlny budem hovoriť o tom, ako táto kríza ohrozuje fungovanie jednotného európskeho trhu.

Ako totiž vieme, jedným z opatrení Európskej komisie, ktoré má pomôcť členským štátom riešiť ekonomické problémy podnikov ohrozených opatreniami proti koronavírusu, je aj uvoľnenie pravidiel štátnej pomoci. Lenže to so sebou prináša aj riziká.

Čo je to vlastne tá štátna pomoc?

  • Je to zásah štátu alebo prostredníctvom štátnych zdrojov, ktorý môže mať rôzne formy, od nenávratných finančných príspevkov cez daňové úľavy, ručenie za úver, až po poskytovanie tovarov a služieb za zvýhodnených podmienok
  • Tento zásah dáva prijímateľovi výhodu, ktorú nemajú všetci, čiže sa napríklad týka len konkrétnych firiem alebo sektorov priemyslu, alebo firiem pôsobiacich v konkrétnom regióne
  • Ďalšou podmienkou na to, aby sa konanie štátu kvalifikovalo ako štátna pomoc, je, že toto konanie deformuje konkurenciu
  • A nakoniec, zásah štátu spĺňa definíciu štátnej pomoci vtedy, keď má vplyv na vnútorný obchod medzi členskými štátmi Európskej únie.

Treba tiež spomenúť, čo nie je štátna pomoc – štátnou pomocou nie sú všeobecné opatrenia, ktoré sa týkajú všetkých podnikov, napríklad zníženie daňovej sadzby, alebo zmeny zákonníka práce v prospech zamestnávateľov.

Regulácia štátnej pomoci na európskej úrovni je jedným z nástrojov na zabezpečenie rovnakých konkurenčných podmienok na vnútornom trhu Európskej únie. Bráni tomu, aby vlády členských štátov poskytovali výhody “domácim firmám”.

Dôvody sú v zásade dva. Tým prvým je udržanie konkurečného prostredia, ktoré podporuje inovácie a znižovanie cien pre koncového zákazníka. Firma, ktorá dostane pomoc od štátu, stráca motiváciu hľadať lepšie výrobné postupy, efektívnejšie využívať materiály, znižovať spotrebu energií a podobne, pretože aj bez toho dokáže ponúknuť zákazníkom nižšiu cenu, ako konkurencia. A keďže štátne zdroje v konečnom dôsledku vždy pochádzajú z vreciek daňových poplatníkov, znamená to, že občania štátu si týmto spôsobom priplácajú za to, že dostanú horšie tovary alebo služby.

Druhým dôvodom je samotné fungovanie jednotného trhu v Únii. Štátna pomoc pre vybrané “domáce” podniky pôsobí ako ochranárske opatrenie v medzinárodnom obchode: zvýhodňuje domácich výrobcov pred výrobcami z iných členských štátov.

Čiže ak by sme na úrovni Únie nemali pomerne prísne pravidlá štátnej pomoci, tak by sa členské štáty pretekali v podpore pre domáce firmy, pretože ich vlády vedia, že úspech týchto firiem znamená zamestnanosť, dane a v konečnom dôsledku spokojnosť voličov.

Možno najlepším dôkazom toho sú bratovražedné súboje štátov Strednej a Východnej Európy o veľké investície výrobných firiem zo západnej časti kontinentu. Existujúce pravidlá dovoľujú štátnu pomoc napríklad vtedy, ak sa tým podporí hospodársky rozvoj v oblasti s nízkou životnou úrovňou alebo vysokou nezamestnanosťou. V snahe prilákať do týchto regiónov veľkého zamestnávateľa sa štáty predbiehajú v ponukách daňových prázdnin, investičných grantov, infraštruktúry a ktoviečoho ešte.

Chvalabohu, vďaka spoločným pravidlám pre poskytovanie takejto štátnej pomoci sú takéto preteky výnimkou, nie pravidlom. A čo je možno ešte dôležitejšie, nezapájajú sa do nich silné európske ekonomiky.

Európsku úniu totiž netvorí 27 zhruba rovnako ekonomicky silných štátov, ktorých vlády majú zhruba rovnaký rozpočet, z ktorého môžu vyčleniť zhruba rovnaký balík štátnej pomoci. Naopak, v nemeckom alebo francúzskom rozpočte – ale napríklad aj v rakúskom alebo holandskom – sa na štátnu pomoc nájde vždy omnoho viac peňazí, než v tom našom slovenskom, českom, alebo hoci aj v rumunskom. A to isté platí aj pre od nás síce silnejšie, ale o to viac zadĺžené štáty južnej Európy, ako Taliansko, Španielsko či Portugalsko.

Čiže, pravidlá štátnej pomoci sú super, najmä pre Slovensko ako malú a otvorenú ekonomiku. Nech žije Európska únia, ktorá ich má a nech žije Európska komisia, ktorá stráži ich dodržiavanie a trestá tých, ktorí pravidlá porušia.

A potom prišiel koronavírus a s ním rozhodnutie Komisie, že tieto pravidlá štátnej pomoci sa na tento rok zvoľnia. Zámerom bolo a je, aby štáty mohli pomôcť podnikom, ktoré sa kvôli štátnym obmedzeniam a karanténnym opatreniam ocitli v existenčných problémoch.

To je same osebe dôstojné a správne, dobré a spásonosné – ale zároveň to znamená, že podniky v tých štátoch, ktoré sú v pozícii, že môžu do štátnej pomoci naliať viac peňazí, získajú výhodu oproti svojej konkurencii.

Povedzme si to na konkrétnom príklade troch leteckých spoločností: AirFrance, Lufthansa a Ryanair. Francúzsko a Holandsko poskytnú spoločnosti Air France štátnu pomoc vo forme záruky úveru a pôžičku akcionára spolu vo výške 10 miliárd eur.  Nemecko pripravuje balík pomoci pre spoločnosť Lufthansa vo výške 9 miliárd. No na druhej strane taký Ryanair, počtom prepravených pasažierov najväčšia európska letecká spoločnosť, nedostane od žiadneho štátu nič, hoci bol rovnako zasiahnutý obmedzením cestovania a turizmu.

Asi najlepšie problem charakterizoval nemenovaný hovorca Európskej komisie, ktorý pre denník Financial Times povedal:

“Všetka schválená štátna pomoc na podporu podnikov a nápravu vážneho narušenia európskeho hospodárstva v dôsledku prepuknutia koronavírusu bola nevyhnutná a primeraná. Zároveň existujú obrovské rozdiely vo výške štátnej pomoci poskytovanej členskými štátmi, ktorá podľa všetkého závisí od fiškálneho priestoru, ktorý štáty majú, ako aj od veľkosti ich ekonomík.”

Inými slovami, menej zadĺžené štáty so silnými ekonomikami dávajú na štátnu pomoc “domácim” podnikom viac, než zadĺženejšie alebo ekonomicky slabšie štáty. Potvrdzujú to aj čísla. Celková hodnota doteraz schválenej štátnej pomoci v 26 z 27 členských štátov Únie dosiahla zhruba 1900 miliárd. No viac ako polovicu tohto objemu tvorí štátna pomoc Nemecka, hoci nemecká ekonomika tvorí len štvrtinu tej európskej. Zároveň Nemecko, Rakúsko, Dánsko a Holandsko, ktoré majú najviac zdrojov, navrhujú ešte viac uvoľniť pravidlá.

Problémom nie je to, že Nemecko dáva veľa, ale to, že ostatní nemôžu dať toľko, koľko treba. A ak to majú Nemci správne spočítané, potom je vysoko pravdepodobné, že v štátoch, ktoré teraz investujú do pomoci firmám menej, sa bankrotu nevyhnú ani inak zdravé podniky. To bude znamenať ďalšie oslabenie ich ekonomík a zvýšenie nezamestnanosti. Zároveň to budú nemecké firmy, ktoré po skončení krízy budú môcť lacno nakupovať fungujúce závody svojich dnešných konkurentov v štátoch Južnej Európy.

Uvoľnenie pravidiel štátnej pomoci bez zabezpečenia rovnakej dostupnosti prostriedkov pre všetky členské štáty vážne destabilizuje nielen konkurenčné prostredie na vnútornom trhu Únie, ale v konečnom dôsledku aj menovú úniu, teda existenciu spoločnej európskej meny. Systém “zachráň sa kto môžeš” totiž spôsobí, že nožnice medzi Severom a Juhom Európy sa budú stale viac roztvárať. A v jednej chvíli už skrátka nebude možné robiť monetárnu politiku, ktorá by dokázala uspokojovať potreby už príliš rozdielnych ekonomík.

Ak je problémom dostupnosť finančných prostriedkov pre všetky členské štáty, aby mohli poskytnúť potrebnú pomoc inak zdravým podnikom, potom riešením sú práve spoločné dlhopisy štátov eurozóny so splatnosťou minimálne v desiatkach rokov. Tieto európske dlhopisy spolu s intervenciou centrálnej banky vo forme nákupu dlhopisov členských štátov sú asi jedinými nástrojmi, ktoré dokážu dať dokopy dostatočný objem zdrojov, teda rádovo tisícky miliárd.

Čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac sa mi zdá, že uvoľnenie pravidiel štátnej pomoci bolo zlým rozhodnutím. Áno, je pravda, že ak by Komisia v čase vrcholiacej pandémie odmietla volanie po väčšej flexibilite, stala by sa terčom kritiky vlád, médií aj občanov všetkých členských štátov. Ale zároveň je pravda aj to, že rezignovaním na svoju úlohu strážkyne zmlúv Komisia vedená pani von der Leyen ukázala, že je slabá. A priestor, z ktorého sa stiahla, vzápätí vyplnili členské štáty presadzujúce záujmy predovšetkým vlastných občanov a vlastných ekonomík.

Po bitke je každý generálom, vrátane mňa, a preto poviem aj to, že namiesto uvoľňovania pravidiel štátnej pomoci mala Komisia už pri prvej zmienke odmietnuť na túto tému vôbec diskutovať – pripomínam, že len Komisia môže v Únii predkladať návrhy legislatívnych aktov. Namiesto toho mala trvať na tom, že jediným riešením je dať rýchlo dokopy dostatočne veľký spoločný hrniec peňazí, z ktorého si potom každý bude môcť vziať na podporu domácich podnikov maximálne taký podiel, aký je jeho podiel na európskej ekonomike.

Lenže žiaľ, nič take sa nestalo a my sme sa ocitli v situácii, kedy tí, ktorí majú peňazí dosť, odmietajú spoločné dlhopisy a zároveň nemecký ústavný súd zúžil mantinely pre Európsku centrálnu banku. Holanďania, ale v tohtotýždňovom komentári napríklad aj bývalý slovenský premiér pán Dzurinda namiesto hľadania spoločného európskeho riešenia ponúkajú len povrchné moralizovanie o zodpovednosti za dlhy – akoby nechápali vzájomnú previazanosť európskych ekonomík.

Čiže dostávame sa naspäť ku slovám Jeanna Monneta o Európe, ktorá je súčtom riešení prijatých pre krízy. Ak riešenia formulované ako odpoveď na prebiehajúcu krízu spôsobia, že Sever Európy z nej vyjde ekonomicky ešte silnejší a Juh ešte slabší, oslabí to Európu ako celok. A to nie je ani v záujme tých najväčších a najsilnejších.

Toľko Modrá vlna na dnes. Teším sa, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že dnes spolu so mnou oslávite dnešný Deň Európy – samozrejme zodpovedne a pri dodržaní všetkých platných hygienických obmedzení.

Ak sa vám dnešná epizóda páčila, budem rád, ak Modrú vlnu odporučíte aj priateľom a známym. Ideálne tak, že link na podcast budete zdieľať na fejsbúku alebo twitteri, ale poteším sa aj recenzii na Apple Podcast alebo Spotify. Modrú vlnu nájdete aj na denníku SME na adrese podcasty.sme.sk

Mimochodom, tento týždeň vo štvrtok mi v denníku SME vyšiel aj komentár k rozhodnutiu nemeckého ústavného súdu, ktoré sa týkalo aktivít Európskej centrálnej banky. Takže ak by ste mali cez víkend čas a chuť dozvedieť sa, o čo presne išlo a prečo je rozsudok nemeckého súdu považovaný za prelomový, nájdite si môj text v sekcii Komentáre.

Vlastná webstránka www.modravlna.eu sa ešte stále trochu dolaďuje, pričom mi veľmi pomáhajú konzultanti z Basta digital, za čo som im naozaj vďačný. Ale už teraz tam nájdete všetky doterajšie epizódy, pri väčšine z nich dokonca aj ich textové prepisy – a dokonca sa môžete prihlásiť aj k odoberaniu newslettru!

A to už je na dnes naozaj všetko. Prajem vám pekný víkend a teším sa zase nabudúce.

Dopočutia!

 

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top