Korona, ekonomika, euro a Únia

Dnešný podcast začnem tým, že poviem, že koronavírus je pre Európsku úniu veľkou skúškou. Pandémia totiž testuje vzájomnú solidaritu členských štátov – teda to, do akej miery si dokážu navzájom pomáhať. Jeden uhol pohľadu na túto solidaritu ukazuje úniu, ktorá poskytuje logistickú podporu pre efektívnejšie koordinovanie vzájomnej pomoci členských štátov. To sú všetky tie rúška, ventilátory, presuny pacientov z jedného členského štátu do druhého, organizovanie návratov občanov z tretích krajín, uvoľnenie pravidiel štátnej pomoci podnikom aj hospodárskej súťaže, zabezpečenie priepustnosti vnútorných hraníc, vzájomná informovanosť a ktoviečo ešte. Ide o solidaritu pri riešení akútneho všeobecného ohrozenia zdravia ľudí.

Je tu však ešte aj druhá rovina solidarity, ktorú táto pandémia testuje, rovina ekonomická. Choroba COVID-19 spôsobená koronavírom sa vyznačuje kombináciou troch vlastností, ktorá je pre ekonomiku devastačná: po prvé, je dosť nákazlivá, po druhé, má dlhú inkubačnú dobu a po tretie, môže mať ťažký priebeh, ktorý vyžaduje dlhšiu hospitalizáciu a náročnú starostlivosť.

Táto kombinácia znamená, že voľný priebeh nákazy by relatívne rýchlo spôsobil kolaps zdravotníctva, následne významný nárast počtu odvrátiteľných úmrtí a popri tom aj masívny, niekoľko týždňov trvajúci výpadok pracovnej sily a s ním aj celej ekonomiky. Nejaký čas by nemuseli fungovať ani tie služby, ktoré sú nevyhnutné pre zabezpečenie základných potrieb ľudí a fungovanie spoločnosti.

Aj preto sa štáty nielen v Európe snažia nákazu riadiť a obmedzovať jej priebeh. Ideálne kombináciou masívneho testovania, dohľadávania kontaktov a izolovania chorých skôr, než stihnú nakaziť ďalších. Ak sa to darí, zdravá pracujúca populácia môže pokračovať vo vytváraní hodnôt len s malými obmedzeniami, napríklad s rúškami na tvárach. Ak však z nejakého dôvodu krajina nemá dostatok testov alebo nedokáže efektívne dohľadať chorých ešte počas inkubačnej doby a tých, ktorí sú potenciálne ohrození, lebo boli, hoci nevedome, v kontakte s chorým človekom, potom jej zostáva už len plošné obmedzenie spoločenských kontaktov. A to znamená aj významné obmedzenie ekonomickej aktivity.

Toto všetko sú dnes samozrejme už známe veci, ale bolo potrebné ich takto na začiatku zhrnúť, pretože to je kontext, v ktorom treba vidieť očakávanie či požiadavku ekonomickej solidarity medzi členskými štátmi Európskej únie. Zatiaľ žiaden z nich nie je schopný dohľadávať ľudí potenciálne nakazených koronavírom v reálnom čase, teda skôr, než sa prejavia príznaky choroby a než stihnú nakaziť ďalších. Musí preto pri prijímaní opatrení vychádzať z predpokladu, že drvivá väčšina jeho obyvateľov by mala byť v nejakom druhu karantény, pretože nemožno vylúčiť, že nie sú nositeľmi víru. Ekonomika spomalila, pretože v dôsledku karanténnych opatrení poklesol nielen dopyt, ale aj ponuka.

Ekonomické šoky môžu mať rôznu „geometriu“, to znamená, že ekonomika sa s nimi môže vyrovnať rôznymi spôsobmi. Predstavte si klasický graf, osi X a Y. Vodorovná os X je časová os, zvislá os Y označuje hodnotu HDP. Pred krízou krivka ekonomiky v čase rastie – to znamená, že s pribúdajúcim časom sa zvyšuje aj hodnota HDP. Príchod krízy znamená pokles HDP, čiže pokles výkonu ekonomiky: krivka sa tu prudko odchýli od predpokladanej rastovej hodnoty. A potom môže nastať jeden z troch scenárov, ktoré sa v tomto grafe prejavia rôznou geometriou. Geometria v tvare „V“ znamená, že po odchýlení sa od rastovej trajektórie sa krivka vráti naspäť, pretože vďaka vyššiemu rastu dobehne výpadok spôsobený krízou. Neprišlo k hlbšiemu kolapsu a vďaka tomu sa zachovala pracovná sila, predišlo sa oslabeniu pracovných schopností a tým pádom sa zachovala efektivita.

Druhým scenárom je takzvaná „U“-geometria – náhly pokles rastu spôsobený krízou sa už nikdy nevráti do pôvodnej predkrízovej trajektórie. Tempo rastu sa po čase obnoví na pôvodnú úroveň, ale skutočne dosiahnutá hodnota rastu zostane nižšia, než pôvodne očakávaný rast ekonomiky, teda ak by neprišla kríza. U-geometria znamená, že kríza negatívne zasiahla pracovnú silu a efektivitu.

Posledný, tretí scenár vystihuje písmeno „L“. Je to najhorší scenár, pretože ekonomika sa v ňom po kríze nielenže nedokázala vrátiť na pôvodnú trajektóriu rastu, ako by to bolo pri „V“-geometrii, ale na rozdiel od „U“ geometrie sa spomalilo aj tempo jej rastu. To znamená, že rozdiel medzi pôvodnou rastovou trajektóriou a reálne dosiahnutou hodnotou HDP sa časom ďalej zväčšuje. Graf v podobe písmena „L“ znamená, že ekonomika utrpela štrukturálne škody na strane vstupov, či už ide o kapitál, prácu alebo produktivitu. Príkladom krajiny, ktorej ekonomika sa po kríze uberá podľa tohto posledného scenára, je Grécko  po nedávnej finančnej kríze.

Ekonomické opatrenia, ktoré dnes prijímajú všetky európske vlády, majú za cieľ predísť tomu, aby škody spôsobené koronavírom vyvolali negatívne štrukturálne zmeny v ekonomikách členských štátov Únie. Inými slovami, ide o to, či sa Európa a jej ekonomiky budú uberať podľa scenára „V“ alebo „U“. A v prípade Talianska a Grécka možno aj o to, aby sa vyhli scenáru „L“.

Tieto ekonomické opatrenia stoja miliardy, ktoré vlády štátov musia niekde vziať. Rozpočty sa plnia postupne ale peniaze treba rýchlo, a to je problém, ktorý sa tento týždeň na dvakrát riešil aj na úrovni európskych ministrov financií, ale ku ktorého riešeniu sa snaží nezávisle od toho prispieť aj Európska komisia. Komisia na čele so svojou predsedníčkou pani von der Leyen uvoľňuje rozpočtové rezervy a presmerováva fondy, ktoré sa zatiaľ nestihli vyčerpať. Ministri financií hľadajú, kde, koľko a najmä za akých podmienok si môžu požičať.

Problém je totiž v tom, že zatiaľ čo samotný koronavírus pôsobí symetricky, to znamená, že bez rozdielu napadá obyvateľov všetkých členských štátov, ekonomické dôsledky, ktoré krajinám spôsobuje, sú asymetrické – na niektoré členské štáty dopadajú viac, než na iné. Rozdiel medzi nízkym úrokom, za ktorý si môže požičať Nemecko a tým, ktorý dostane Taliansko, sa totiž stále zväčšuje. Čiže ak by Taliansko chcelo pokryť náklady na ochranu svojej ekonomiky pred štrukturálnymi škodami vydaním dlhopisov, zaplatilo by za tie isté opatrenia vyvolané tým istým vírusovým ochorením omnoho viac, než Nemecko.

Je pritom v záujme Európy ako celku, aby súčasná ekonomická kríza vyvolaná ochorením COVID-19 systémovo nepoškodila ekonomiky Talianska, Španielska, Grécka, Portugalska, a už vôbec nie Francúzska. Ich oslabenie by viedlo k zvýšeniu nezamestnanosti, sociálnym nepokojom, tlakom na opustenie eura ako spoločnej meny a v konečnom dôsledku k rozpadu Európskej únie.

Na svojom druhom – virtuálnom – zasadnutí k tejto téme, ktoré sa konalo na Zelený štvrtok, sa ministri financií konečne na niečom dohodli. To je veľký pokrok, pretože ešte v utorok bola akákoľvek dohoda v nedohľadne. Medzitým však holandský minister financií pán Hoekstra jednou nevhodnou poznámkou urazil ťažko skúšaných Talianov tak, že ešte aj doma v Holandsku sa stretol s kritikou – no a asi tak trochu aj vďaka tomu bolo možné nájsť dohodu ohľadom podmienok čerpania pomoci z Európskej investičnej banky a eurovalu, teda Európskeho stabilizačného mechanizmu, ktoré nie sú pre Taliansko a ďalšie krajiny ponižujúce.

Táto dohoda nepochybne pomôže pri hasení rozhárajúceho sa ohňa, ktorý má potenciál dlhodobo poškodiť ekonomiky členských štátov. Ale ide žiaľ len o dočasné riešenie, a to z dvoch dôvodov. Predovšetkým preto, že objem peňazí, ktorý sa týmto spôsobom uvoľní na pomoc členským štátom, je príliš malý v porovnaní s predpokladanými nákladmi na zamrazenie a znovuoživenie európskych ekonomík. No a tiež preto, že všetky odsúhlasené nástroje sú na konci dňa stále len krátkodobými pôžičkami. Ich podmienky splácania sú samozrejme výhodnejšie, než by bolo vydanie vlastných dlhopisov v prípade väčšiny členských štátov, ale zároveň rovnakým spôsobom zvyšujú celkovú zadĺženosť, na ktorú sú veľmi citlivé najmä koronou najviac zasiahnuté štáty.

Európske pravidlá zaväzujú štáty dlhodobo znižovať svoje celkové zadĺženie, čiže napríklad aj splatiť každý rok 1/20 tej časti ich dlhu, ktorá prevyšuje 60 percent HDP. To je obrovská záťaž. Účinnosť týchto pravidiel bola teraz kvôli koronavíru pozastavená. Lenže skôr či neskôr bude znovu obnovená a zároveň pribudne povinnosť splácať ešte aj novú pôžičku, ktorú si medzičasom tieto štáty museli vziať na záchranu svojich ekonomík. A opäť sme pri ohrození eurozóny, tentokrát kvôli riziku nedodržania pravidiel na jednej strane a nemožnosti tieto pravidlá vymáhať na strane druhej.

Koronavírus vytvoril veľký tlak na európske ekonomiky. V snahe zabrániť tomu, aby ich tento tlak nenávratne poškodil, sa členské štáty snažia „zmraziť“ svoje ekonomiky a zabrániť tak bankrotom a prepúšťaniu. To stojí obrovské peniaze, ak by sa im však podarilo takýmto spôsobom vyjsť z tejto krízy po trajektórii „V“, tieto peniaze by sa do ekonomiky čoskoro vrátili. Preto robia všetko preto, aby tieto peniaze niekde našli. No balík, ktorý je zatiaľ na stole, je príliš malý a navyše málo solidárny – ponúka totiž pôžičku, nie pomoc.

O niečo viac solidarity je v návrhu, ktorý zatiaľ naráža u časti členských štátov na zásadný odpor – v takzvaných eurobondoch, alebo korona-bondoch. Ako som spomínal už v minulej epizóde tohto podcastu, ide o myšlienku spoločných dlhopisov s dlhšou splatnosťou – niekde som sa stretol s údajom 20 rokov – na financovanie „zmrazenia“ a potom znovunaštartovania ekonomiky po kríze spôsobenej koronavírom. Podľa článku, ktorý na stránke OECD pred pár dňami zverejnil hlavný ekonóm tejto organizácie spolu s riaditeľom jedného z jej oddelení je práve toto nástroj, ktorý umožňuje financovanie krízy v dostatočne veľkom rozsahu. Predovšetkým, nepripočítaval by sa k národnému dlhu krajiny. Jeho splácanie by sa mohlo rozložiť na niekoľko generácií, takže výška splátok by nespomaľovala obnovu ekonomiky. Kvôli zvýšeniu dôvery investorov by sa tento nástroj mohol podľa návrhu OECD splácať samostatnou daňou, podobnou, akou bola v Nemecku solidárna daň zavedená po znovuzjednotení krajiny na financovanie obnovy východnej časti krajiny. Správu dlhopisu by mala na starosti Európska komisia a dohľad by vykonával Európsky parlament. A čo je hádam najdôležitejšie, Európska centrálna banka by mohla priamo kúpiť až polovicu týchto dlhopisov bez porušenia zákazu nakupovať dlhopisy členských štátov. Ako píšu autori článku, tým by sa ukotvil fiškálny záväzok krajín eurozóny k obnove jej ekonomiky ako celku.

Lenže tento nápad sa nedá realizovať zo dňa na deň. Jeho technická aj politická príprava by zabrala určitý čas a navyše je tu aj jedna zásadná prekážka: nie je kompatibilný s nemeckou ústavou, minimálne nie v tej podobe, ktorá počíta so zavedením špeciálnej dane zabezpečujúcej splácanie eurobondov. Možno sa dá nájsť konštrukcia, ktorá by tento problém riešila, ale jej súčasťou by možno musela byť aj zmena Lisabonskej zmluvy či dokonca nemeckej ústavy. Z tohto pohľadu sa na doposiaľ prijaté finančné nástroje pomoci členským štátom môžeme pozerať ako na snahu vytvoriť potrebný časový priestor pre prijatie skutočného dlhodobého riešenia. Teraz tu tento priestor je a treba ho využiť.

Predbežná dohoda, ktorú dosiahli ministri financií na Zelený štvrtok, sa dá interpretovať ako krok týmto smerom, ale rovnako sa dá chápať aj ako len lingvistický ústupok odporcov eurobondov, ktorý nebude mať žiadne praktické následky. V dohode sa hovorí o akomsi „fonde obnovy“, ktorý by mohol na svoje naplnenie využiť „inovatívne finančné nástroje“, pričom text nespomína ani veľkosť fondu, ani zdroj jeho financovania. Taliansky minister financií pán Gualtieri tento text chápe tak, že eurobondy sú stále na stole a na twitteri sľúbil občanom Talianska, že za ne vláda bude ďalej bojovať. Naopak, holandský minister pán Hoekstra po skončení rokovania zopakoval novinárom, že s eurobondami nesúhlasil, nesúhlasí a nikdy nebude súhlasiť.

Od brexitového referenda sa u mňa vyvinula trochu averzia voči britským novinám – samozrejme, týždenníka Economist sa to netýka. Nie je to nič osobné, skôr sa mi už dlhšie zdá, že tón aj obsah ich písania o kontinentálnej Európe, teda o Únii, je väčšinou dosť mimo. No napriek tomu v nich občas narazím na článok, ktorý stojí za zamyslenie. To je aj prípad článku nazvaného „Holé emócie a nezaplatiteľný dlh vynášajú na povrch bublajúci konflikt medzi Severom a Juhom EÚ“, ktorý vyšiel 8. apríla v novinách The Telegraph. Moje dnešné zamyslenie zakončím tým, že zacitujem posledný odsek tohto článku:

„Základná otázka – skutočná federácia alebo návrat k post-euro suverenite? – sa musí vyriešiť tak alebo onak skôr, ako táto pandémia skončí. Projekt EÚ môže prežiť jednu hospodársku depresiu na potupenom juhu. Nemôže prežiť dve.“

Podľa mňa je toho času trochu viac – do konca pandémie sa to určite nestihne rozhodnúť, ale ďalšia kríza by už pravdepodobne bola zároveň poslednou. To však nič nemení na tom, že tá otázka je buď-alebo. Spoločná mena nie je dlhodobo udržateľná bez fiškálnej únie – a koniec spoločnej meny by zároveň znamenal aj koniec Európskej únie.

Tá predstava, že dlhy Talianov, Grékov a Španielov by mali byť aj našimi dlhmi, je slovenskému chápaniu sveta veľmi vzdialená. Ale možno by stálo za pokus pozrieť sa na to z iného konca. Nielen bezpečnosť, ale dokonca aj miesto na slnku niečo stojí. Nie je zadarmo. Ak chceme mať toto miesto na slnku a volať ho Slovensko aj o 20, 30, 50, 100 rokov, musíme sa začať k Talianom, Španielom, Grékom, Francúzom správať, akoby to boli tiež „naši“. Akoby ich dejiny boli aj našimi dejinami, ich kultúra aj našou kultúrou, ich budúcnosť aj našou budúcnosťou – a ich dlhy aj našimi dlhmi. Lebo alternatívou je len to, že dlhy Číny alebo Ruska budú aj našimi dlhmi, ale naše miesto na slnku už jednoducho nebude.

Toľko Modrá vlna na dnes. Teším sa, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že vás to bavilo. A aby som nezabudol, mám pre vás dnes aj jeden dôležitý oznam: v sobotu 18. apríla vyjde mimoriadne vydanie cross-overu Modrej vlny s podcastom Silný výber. Budeme sa rozprávať o rôznych pohľadoch na Európsku úniu a ja sa veľmi teším na tento milý experiment. Tí z vás, ktorí sa prihlásili na odber newslettru na stránke www.modravlna.eu, dostanú avízo aj v emaili, vy ostatní sa prihláste tiež, alebo sledujte Modrú vlnu a Silný výber na sociálnych sieťach.

Ak sa vám dnešná epizóda páčila, budem rád, ak Modrú vlnu odporučíte aj priateľom a známym. Ideálne tak, že link na podcast budete zdieľať na fejsbúku alebo twitteri, ale poteším sa aj recenzii na Apple Podcast alebo Spotify. Modrú vlnu nájdete aj na denníku SME na adrese podcasty.sme.sk

Vlastná webstránka www.modravlna.eu sa ešte stále trochu dolaďuje, ale nájdete tam všetky doterajšie epizódy, vrátane ich prepisov, prípadne poznámok.

Dopočutia!

 

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top