Ekonomika v čase cholery

Dnešná epizóda je v poradí už sedemnástou a pravdepodobne vás neprekvapí, že jej témou je opäť pandémia, ktorá zasiahla nielen naše individuálne životy, súkromné aj pracovné, ale aj celú európsku ekonomiku. A hoci starosť o zdravie a v tomto prípade aj životy je na prvom mieste, je dôležité hovoriť aj o európskej ekonomike ochromenej koronavírom. Nuž a práve Európa, ekonomika a pandémia je témou dnešného podcastu.

„Nie je možné žiť – hoci aj v samoizolácii – a liečiť ľudí, ak nebudeme pokračovať v ekonomickej aktivite, ktorá nám jednoducho umožňuje žiť v tejto krajine.“

Toto sú slová francúzskeho prezidenta pána Macrona, ktoré povedal na zasadnutí ekonomickej ad hoc pracovnej skupiny, čiže task force, kde vyzval podniky kľúčových sektorov ekonomiky, aby pokračovali vo svojich aktivitách, samozrejme rešpektujúc pritom pravidlá zdravotnej bezpečnosti.

Možno ešte výstižnejšie to povedal ekonomický korešpondent týždenníka The Economist pre Britániu pán Duncan Weldon:

“V tejto chvíli sú ciele ekonomickej politiky v konflikte s cieľmi zdravotnej politiky. V snahe zastaviť šírenie tejto choroby boli vlády prinútené odstaviť obrovské časti svojich ekonomík.“

Europa pandemia mníšky podávajú liek pacientovi počas cholery

Utlmovanie ekonomickej aktivity

Opatrenia zamerané na obmedzenie šírenia nákazy v prvej vlne priamo takmer znemožnili podnikanie v sektore reštauračných, kaviarenských a hotelových služieb, jedinou výnimkou zostala príprava jedál pre donáškové služby. Ďalšími na rade boli obchody s iným ako potravinárskym tovarom. Postupné sprísňovanie opatrení, predovšetkým zatvorenie škôl a predškolských zariadení, ktoré donútilo veľkú časť rodičov zostať doma s deťmi, a stále väčší dôraz na obmedzenie sociálneho kontaktu znemožnilo alebo výrazne sťažilo už aj priemyselnú výrobu a výkon hádam väčšiny zamestnaní.

V mojom okolí – teda presnejšie, v mojej virtuálnej bubline na sociálnych sieťach – asi najcitlivejšie na tento prehlbujúci sa konflikt medzi ekonomikou a zdravotnou politikou reagoval jeden z novozvolených poslancov slovenského parlamentu. Ten o nosení masiek a obmedzeniach vlády, ktoré majú za cieľ spomaliť šírenie koronavíru, napísal, že, citujem:

„(…) každým dňom pribúda počet ľudí, ktorí to cítia tak, že by tú “prekliatu kratochvíľovú hru na zodpovednosť” radšej nikdy nezačali hrať, pretože strácajú živobytie a začínajú vec vidieť tak, že vláda by viac ako obmedzovanie ľudí pre vírus, ktorý nespôsobila, mala prestať obmedzovať ľudí v ich slobodných rozhodnutiach, lebo toto spôsobuje ona a tým začína ohrozovať ich existenciu.” 

Ak dáme nabok neznesiteľné zľahčovanie zmyslu týchto vládnych opatrení, ktoré predsa nie sú žiadnou „kratochvíľou“, ale naozaj zachraňujú životy, tak tu máme pred sebou pekne vyjadrenú emóciu neistoty a strachu – oprávneného strachu zamestnancov, živnostníkov, ale nakoniec aj podnikateľov, o vlastnú prosperitu, o schopnosť zaplatiť účty, splátku na byt a nakúpiť v obchode jedlo na večeru. A je povinnosťou vlády, ktorá v spoločnom záujme obmedzuje ekonomickú aktivitu svojich občanov a ich schopnosť postarať sa o vlastný blahobyt, aby tieto obmedzenia kompenzovala tak, aby sa žiaden z nich nemusel báť o svoje živobytie.

Balíky pomoci

Tu niekde je kľúč k správam z posledných dní o obrovských čiastkach, ktoré štáty ako USA alebo Nemecko idú vyčleniť na pomoc svojim ekonomikám. Americký senát prijal návrh opatrení v objeme 2,2 bilióna dolárov (ktorý v tejto chvíli ešte musí schváliť Kongres). Nemecký federálny parlament prijal balík v objeme zhruba 750 miliárd eur, pričom vlastné balíky pomoci pre firmy prijímajú aj jednotlivé spolkové krajiny. Na druhej strane zadlžené Taliansko, ktoré zároveň bojuje v prvej línii s koronavírom, dokázalo zatiaľ vyčleniť pre podporu ekonomiky len 25 miliárd eur priamej pomoci. A slovenský minister hospodárstva pán Sulík po stretnutí so zástupcami zamestnávateľov a priemyselných komôr zatiaľ povedal len to, že (citujem):

„Prvý balík približne 50-tich opatrení bude predstavený v čo najkratšom čase.“ 

To samozrejme znamená, že ani on, ani minister financií pán Heger ešte nemôžu ani len odhadovať, koľko na tieto opatrenia vláda vyčlení prostriedkov, keďže v tejto chvíli nepoznajú ani ich konečnú podobu, ani to, kedy by mali začať platiť. Na ich obranu treba povedať, že sú vo funkcii ešte len týždeň. Problém však je, že opatrenia, ktoré viedli k obmedzeniam ekonomickej aktivity na Slovensku a zároveň aj v krajinách, do ktorých mnohé veľké podniky exportujú, platia už viac než mesiac. Rovnako dlho tieto firmy bojujú s výpadkami v objednávkach a platbách spôsobenými koronavírom. Ak začnú masovejšie prepúšťať zamestnancov a bankrotovať, môže to byť pre vládu rádovo horší problém. A to isté platí aj o živnostníkoch a malých podnikateľoch.

Zamrazovanie

Všetky európske vlády sa dnes snažia viac-menej o to isté: „zamraziť“ svoje národné ekonomiky tak, ako boli pred rozšírením nákazy, a potom neskôr ich znovu naštartovať. Čo znamená „zamraziť“? Poviem to na príklade zdravej firmy, ktorá mala pred touto krízou povedzme 300 zamestnancov. Prišiel koronavírus, skokovito klesli objednávky aj tržby a firma by za normálnych okolností musela 150 alebo 200 zamestnancov prepustiť. A ak by kríza trvala dlhšie, prepustila by všetkých, pretože náklady na výrobu by dlhodobo prevyšovali tržby.

„Zmrazenie“ ekonomiky zo strany štátu znamená to, že štát napríklad zaplatí takejto firme 80 percent nákladov na platy zamestnancov s podmienkou, že firma ich neprepustí, ale skráti im úväzok. K tomu ponúkne firme výhodný prevádzkový úver, cez komerčnú banku alebo priamo, aby sa dokázala vyrovnať s dlhšími lehotami splatnosti svojich odberateľov. Inými slovami, „zmrazenie“ ekonomiky je v skutočnosti vlastne dotovanie prepadu, o ktorom sa predpokladá, že je len dočasný.

To samozrejme nie je žiaden lacný špás. Vezmime si len spomenuté preplácanie mzdových nákladov firmám. Toto opatrenie začali zavádzať v severnej Európe a Nemecku, ale neskôr sa pridalo aj Francúzsko a Spojené kráľovstvo.

Vo Francúzsku sa napríklad vláda zaviazala zaplatiť 85 percent mzdy pracovníkov, ktorých firma neprepustí, ale skráti im namiesto toho úväzky. A vládni experti odhadujú, že 2 mesiace účinnosti tohto opatrenia budú vládu stáť zhruba 10 mld euro.

Len pre porovnanie: naplánované výdavky štátneho rozpočtu Slovenska na celý rok 2020 sú približne 18 mld. euro. Francúzsko má 70 miliónov obyvateľov, Slovensko 5,5 čiže veľmi hrubým odhadom by mohla byť cena len za toto jedno opatrenie v podmienkach Slovenska necelých 800 miliónov eur na každé dva mesiace, čo by bolo v platnosti.

Inak, keď som prvýkrát čítal o tomto opatrení, akože vlády idú platiť firmám mzdy ich pracovníkov, zdalo sa mi to už trochu za hranou, trochu bláznivé. Ale potom som si uvedomil dve veci. Predovšetkým, zmyslom celej tejto na prvý pohľad čudnej transakcie je dostať finančnú podporu k ľuďom, ktorí ju potrebujú, aby prežili podľa možnosti bez väčšej ujmy dôsledky prírodnej katastrofy, ktorou pandémia nepochybne je. No a potom je tu ešte skúsenosť z finančnej krízy v rokoch 2008-2009. Vtedy vlády nasmerovali podporu do bánk, pričom očakávali, že cez banky sa dostane k ľuďom. Ukázalo sa však, že banky majú motiváciu využiť lacné peniaze od štátu alebo centrálnej banky na obchody, ktoré im prinesú väčší zisk, než poskytovanie dostupných úverov obyvateľstvu, alebo na vyplatenie dividend svojim akcionárom.

Pomoc Únie

Čiže ak majú byť opatrenia vlád, ktorých cieľom je „zamrazenie“ ich ekonomík, účinné, musia byť prijaté rýchlo a musia byť pomerne robustné. A tu prichádza na rad Európska únia.

Začnime aktuálnym európskym rozpočtom. Ten bol samozrejme navrhnutý aj prijatý v čase, kedy o koronavíre nebolo ani chýru, ani slychu. Ale keď sa chce, tak sa dá a tak aj v tomto rozpočte sa našli peniaze na boj proti pandémii, s ktorou nikto nerátal. Totiž, Komisia navrhla (a Európsky parlament tento týždeň už aj schválil), že doposiaľ nevyčerpané rezervy v štrukturálnych a investičných fondoch vo výške 29 mld eur sa použijú na, citujem, „výdavky na operácie na podporu kapacít reakcie na krízu“. K týmto 29 miliardám treba pripočítať ďalších 8, pretože čerpanie prostriedkov z týchto fondov vyžaduje určitú mieru spolufinacovania. Takže dokopy je tu balík 37 miliárd eur. Slovensko by z neho mohlo získať zhruba 2 a pol miliardy.

Popri európskom rozpočte je tu Európska centrálna banka. Tá slovami svojej prezidentky prisľúbila ďalšiu vlnu kvantitatívneho uvoľňovania likvidity pre banky v objeme 750 miliárd eur.

No a najnovším návrhom je využitie takzvaného Eurovalu, čiže Európskeho stabilizačného mechanizmu, v ktorom je k dnešnému dňu k dispozícii ďalších približne 400 miliárd eur. Z neho by Slovensko mohlo dostať necelé 2 miliardy.

Keď to všetko zrátame, tak na európskej úrovni v tejto chvíli je alebo onedlho bude k dispozícii takmer 1,2 bilióna eur – a to pre všetky členské štáty. To však vôbec nie je tak veľa – pripomeniem, že Nemecko iba z federálneho rozpočtu napumpuje do svojej vlastnej ekonomiky takmer dve tretiny tejto sumy.

Spoločné dlhopisy?

Možno aj preto je na stole vlastne ešte jeden návrh. Oficiálne je pod ním podpísaných zatiaľ 9 členských štátov, ale pokiaľ viem, zásadne ho odmietajú len štyri: Nemecko, Holandsko, Rakúsko a Fínsko. Týmto návrhom je vydanie spoločných európskych „korona-bondov“, teda jednorazová emisia spoločných európskych dlhopisov.

Nápad na vydanie európskych dlhopisov sa v rôznych diskusiách objavuje pravidelne, najčastejšie ako potenciálny nový vlastný zdroj únijného rozpočtu. S väčšou naliehavosťou sa objavil v čase, keď hrozil bankrot Grécka – viacerí vtedy argumentovali, že európsky dlhopis by nielen Grécku, ale aj ďalším vtedy ohrozeným členským štátom umožnil požičať si peniaze za omnoho nižší úrok, čo by im vtedy veľmi pomohlo. Odporcovia eurobondov argumentovali, že takýto krok by znamenal, že všetky členské štáty eurozóny by ručili za dlhy tých štátov, ktoré sa nezodpovedne zadlžili – a to by podľa nich nebolo správne.

Tento argument sa objavuje pod skratkou „socializácia dlhov“ aj dnes. Situácia je pritom zásadne odlišná. Dôvodom požičiavania si členských štátov totiž dnes nie je ich neschopnosť hospodáriť, ale nepredvídaná prírodná katastrofa v podobe pandémie, ktorá v nejakej miere zasiahla všetkých. Čiže zatiaľ čo Taliansko vďačí za svoje doterajšie zadlženie predovšetkým vlastným politickým rozhodnutiam (ktoré zase vychádzali z neochoty občanov k reformám, zjednodušene povedané), v tejto chvíli je v rovnakej situácii, ako ostatné štáty eurozóny: musí si požičiavať na dlhopisovom trhu, aby malo peniaze na boj s koronavírom a v blízkej budúcnosti na opatrenia zmierňujúce ekonomické dopady pandémie. Dôvod, pre ktorý si členské štáty budú požičiavať, bude pre všetky rovnaký: koronavírus. A tá úvaha je, že úroková sadzba, za ktorú si požičia Nemecko a napríklad Taliansko, by mala byť rovnako nízka a nemala by zohľadňovať minulé dlhy, ktoré k tejto situácii nijako neprispeli.

Britské noviny The Telegraph uverejnili na túto tému pred pár dňami komentár pod názvom „Ekonomický šok z koronavíru núti Európu, aby konfrontovala svoj „hamiltonovský moment“. Totiž, prvý americký minister financií Alexander Hamilton presadil federalizáciu dlhov amerických štátov z vojny za nezávislosť. Bohatšie južné štáty na čele s najbohatšou Virgíniou jeho návrh dlho blokovali. Nakoniec sa dohodol kompromis: výmenou za federalizáciu dlhov podporili severné štáty založenie hlavného mesta na hranici medzi Virgíniou a Marylandom.

Zatiaľ je podobný kompromis v Európe v nedohľadne. Ako som už hovoril v jednej z minulých epizód, takzvané „sporivé“ členské štáty, niekedy označované aj ako „čistí prispievatelia“ do európskeho rozpočtu, nechcú o eurobondoch, ani o tých jednorázových na účel boja proti korone, ani počuť. Ale zároveň je cítiť, že oproti minulosti nastal predsa len určitý posun: argumenty proti eurobondom začínajú byť technické („aj tak sa to nedá“) a časové („ešte nie je tá správna doba, urobme najprv všetko ostatné, a potom uvidíme“). Kategorické „nie“ sa kamsi vytratilo. Ak by sme sa mali inšpirovať americkou históriou, asi by bolo načase zamyslieť sa, čo je napríklad pre takých Nemcov natoľko dôležité, že by to vymenili za federalizáciu európskych dlhov…

Koronavírus a nový európsky rozpočet

O eurobondoch sa veľmi zápalisto hovorilo na najvyššej úrovni naposledy tento štvrtok – bol totiž samit lídrov, ktorý mal kvôli koronavíru formu videokonferencie. Po jeho skončení sa viacerí novinári na rovnako virtuálnej tlačovej konferencii pýtali predsedníčky Európskej komisie pani von der Leyen práve na korona-bondy. Jedna takáto otázka znela, že v prípade, ak by boli tieto dlhopisy v Rade zablokované, ako chcú presvedčiť európskych občanov, že EU dokáže spolupracovať?

„Pri pohľade dopredu, najsilnejším znakom európskej solidarity je silný európsky rozpočet. Toto bude treba prediskutovať počas nasledujúcich týždňov, musíme dospieť k riešeniu – ale toto je silný signál, ktorý podporuje európsku ekonomiku a ukazuje, že medzi členskými štátmi je silná solidarita a podpora pre Európsku úniu.“

Ursula von der Leyen

Keby som chcel veľmi špekulovať, vnímal by som toto vyjadrenie (video 16:52) šéfky Komisie ako odkaz, že ona sama nepôjde kvôli eurobondom, či korona-bondom na barikády. Bude sa sústrediť na zápas, ktorý považuje z dlhodobého hľadiska za dôležitejší: zápas o rozpočet na najbližších 7 rokov. Aj v tomto zápase stoja na jednej strane „sporivé“ členské štáty, ktoré chcú európsky rozpočet udržať v objeme jedného percenta hrubého národného dôchodku EÚ a na druhej strane tí ostatní, ktorí ho chcú posilniť. Pani von der Leyen pravdepodobne počíta s tým, že v jednom alebo druhom spore budú musieť štáty, ktoré sú čistými platcami do európskeho rozpočtu, ustúpiť. A zdá sa, že v takom prípade by bola radšej, ak by to bolo pri rozpočte. Koniec koncov, bolo by čudné, ak by predsedníčka Európskej komisie, ktorá s týmto rozpočtom narába, rozmýšľala inak.

Verejný dlh bude rásť

Na záver úvah o európskej ekonomike v čase cholery ešte jedna perspektíva. Politici aj médiá opakovane prirovnali boj proti koronavíru k vojne. Je to pochopiteľné, najmä keď človek vidí zábery z talianskych nemocníc a číta o hrdinstve a žiaľ, už aj obetiach tamojších lekárov a sestier. Ale toto prirovnanie môžeme vnímať aj cez ekonomiku. Dlh Spojeného kráľovstva po napoleonských vojnách dosiahol 200 percent HDP. Rovnaký bol aj po 2. svetovej vojne, pričom vtedy rástol tempom 20-25 percent HDP ročne. Ak je boj proti pandémii COVID-19 vojnou, tak by sme sa možno mali začať pripravovať na takúto úroveň rastu verejného dlhu. A tú zvládneme lepšie spolu ako Európania, než každý sám.

Týmto sa na dnes s vami rozlúčim. Teším sa, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že vás to bavilo. Ak sa vám môj podcast páčil, budem rád, ak Modrú vlnu odporučíte aj priateľom a známym. Ideálne tak, že link na podcast budete zdieľať na sociálnych sieťach, ale poteším sa aj recenzii na Apple Podcast alebo Spotify. Môžete tiež sledovať Modrú vlnu na twitteri alebo fejsbúku a na denníku SME.

A je tu už aj nová webstránka www.modravlna.eu, kde nájdete nielen jednotlivé epizódy, ale aj ich prepisy, prípadne poznámky.

A ako vždy aj dnes znova zopakujem pozvanie na dialóg: Ak by ste chceli, aby v ďalšom diely podcastu zaznel aj váš hlas v podobe komentára alebo otázky, aj to sa dá jednoducho zariadiť. Na domácej stránke Modrej vlny, teda na adrese https://www. anchor.fm/peter-stach nájdete tlačidlo odkazovača, stačí už len mikrofón na telefóne.

Dopočutia o dva týždne!

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top