Rozpočet je vecou dôvery

Témou tejto epizódy je dôvera. Táto téma by si určite zaslúžila, aby sa jej niekto začal dlhodobo venovať aj na úrovni Slovenska – a pod „niekto“ nemám na mysli len politikov, ale aj novinárov, verejných intelektuálov, možno aj umelcov. Ja sa však chcem venovať otázkam dôvery medzi členskými štátmi Európskej únie, pretože od nej závisí úspech európskych politík a vlastne celá jej budúcnosť.

Mám pocit, že téma dôvery je vysoko aktuálna. Bola to nedôvera voči európskemu projektu, európskym inštitúciám a ostatným členským štátom, čo spôsobila, že Spojené kráľovstvo už nie je členom Únie. No jeho odchodom táto nedôvera nezmizla. V menšej alebo väčšej miere je prítomná v každom zo zostávajúcich 27 členských štátov. A bude mať vplyv na európske rozhodovanie o spoločných strategických prioritách a politikách.

Možno najlepšie ilustruje problém dôvery, respektíve jej nedostatku, príprava viacročného finančného rámca na roky 2021 až 2027. Európska únia si totiž svoje rozpočty plánuje v hrubých rysoch na sedem rokov dopredu a tento rok je potrebné schváliť takýto rozpočtový rámec na roky nasledujúce.

Hoci Únia má aj vlastné zdroje, drvivú väčšinu jej rozpočtových príjmov tvoria príspevky členských štátov. A pri príprave nového rozpočtu sa členské štáty rozdelili na dve skupiny s naprosto odlišným uhlom pohľadu a prioritami.

Na jednej strane sú to takzvaví sporivci, teda štáty, ktoré nechcú navyšovať rozpočet Únie, pretože by to znamenalo zvýšenie ich príspevku doňho. A keďže títo sporivci sú zároveň čistými platcami, majú pocit, že najväčšie bremeno zvyšovania výdavkov Únie by niesli práve oni. A majú pravdu.

Oproti nim stojí skupina sedemnástich štátov, ktoré samy seba nazvali „priateľmi kohézie“, teda po slovensky súdržnosti. To sú štáty, ktoré z rozpočtu Únie môžu cez rôzne podporné programy na podporu menej rozvinutých regiónov dostať viac, než doňho zaplatia vo forme členských príspevkov.

Hádajte, v ktorej skupine štátov je Slovensko.

Áno, hádate správne, patríme k priateľom kohézie, teda eurofondov – spolu s Českom, Poľskom a Maďarskom. Ale rovnako sem spolu s nami patria aj ostatné postkomunistické krajiny: Bulharsko, Rumunsko, Chorvátsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva a Slovinsko. No a tiež takmer celá južná Európa: Grécko, Španielsko, Portugalsko, Malta a Cyprus. A vlastne aj Taliansko, ale to sa k iniciatívam skupiny pridáva len niekedy.

Vyhlásených zástancov šetrenia, teda sporivcov, ako som si ich nazval, je päť: náš sused Rakúsko, Dánsko, Nemecko, Holandsko a Švédsko.

Je zrejmé, že pri takomto východiskovom nastavení nebude hľadanie kompromisu medzi týmito dvomi pohľadmi na spoločný európsky ani jednoduché, ani rýchle. Navyše, odchod Spojeného kráľovstva bude zároveň znamenať výpadok jeho členského príspevku. A keďže Briti patrili k takzvaným čistým platcom, rozpočet by sa mal – pri zachovaní ostatných parametrov – logicky znížiť. Lenže menia sa aj niektoré ďalšie parametre. Popri existujúcich dlhodobých politikách, ktoré chce väčšina členských štátov zachovať, vznikli nové iniciatívy, predovšetkým v oblasti boja proti klimatickej zmene, ale napríklad aj v oblasti spoločnej európskej obrany – a to znamená nové požiadavky na rozpočet.

A tu sa dostávame k téme dôvery. Bolo zábavné čítať fejsbukovú komunikáciu českého premiéra pána Babiša zo stretnutia skupiny priateľov kohézie, ktoré sa konalo začiatkom februára v Portugalsku. Návrh rozpočtového rámca na roky 2021-2027 charakterizuje slovami, že Komisia navýšila rozpočet o 52 miliárd eur oproti tomu súčasnému, pričom však dala o 95 miliárd menej na kohéziu (teda menej rozvinuté regióny). No zároveň navrhla pridať 150 miliárd na programy, ktoré sú centrálne riadené z Bruselu a podľa pána Babiša z nich čerpajú najmä najbohatšie štáty.

A to už súvisí s otázkou dôvery, respektíve nedôvery. Sporivci majú pre niektoré štáty zo skupiny priateľov kohézie prezývku „priatelia korupcie“ – a určite k tomu prispeli aj podozrenia týkajúce sa čerpania eurofondov firmami pána Babiša. Podobné, ak nie horšie, to je však napríklad aj v Maďarsku a na Slovensku. Niet sa preto čo čudovať, ak tí, ktorí do rozpočtu prispievajú najviac, nedôverujú „priateľom korupcie“ a stále menej ochotne dávajú peniaze do programov, ktoré si títo do veľkej miery riadia sami.

No zároveň sa dá chápať aj nedôvera druhej strany: poznajúc vlastné slabiny v oblastiach ako vzdelávanie, veda a výskum je pochopiteľné, ak napríklad slovenská vláda pochybuje o tom, že jej výskumné a vedecké pracoviská dokážu v súťaži o centralizované fondy na podporu vývoja nových „zelených“ technológií uspieť v konkurencii so špičkovými európskymi vedeckými centrami. A hovorí si: tí Nemci, Rakúšania či Holanďania rozmýšľajú určite rovnako pragmaticky a sebecky, ako sme zvyknutí rozmýšľať my. Chcú jednoducho viac peňazí zo spoločného pre seba a vedia, že na kohézne fondy nemajú nárok, pretože sú to najrozvinutejšie krajiny. Takže vymysleli nové programy, v ktorých môžu využiť svoju prevahu. A aby ich mali z čoho platiť, chcú zobrať nám.

Ešte raz pripomeniem: pán Babiš nenapísal svojim priaznivcom na internete, že rozpočet sa mu nepáči, lebo priority nových, centrálne riadených programov sú zle nastavené a jeho krajina s nimi nesúhlasí. Naopak, napríklad s vytvorením nového Fondu pre spravodlivú transformáciu na bezuhlíkovú ekonomiku súhlasili všetci, sporivci aj priatelia kohézie. Pán Babiš napísal niečo úplne iné: že bohaté štáty nám chcú zobrať peniaze, aby ich mohli čerpať sami. A to nie je nič iné, než prejav nedôvery voči iným členským štátom Únie. Tým bohatším.

Podobným, v niečom možno ešte výraznejším príkladom nedostatku dôvery medzi členskými štátmi Únie je neexistencia európskej fiškálnej politiky a nedokončená banková únia. Zjednodušene povedané, v Európe dnes už máme spoločnú menu, ale nemáme spoločnú fiškálnu politiku. Máme centrálny bankový dohľad, ale nemáme skutočne európske banky, ktoré by fungovali cezhranične – máme len francúzske banky, nemecké banky, talianske banky, či slovenské banky. No vlády sa boja bankovej únie, pretože majú strach z dlhov bánk u susedov. Rovnako sa boja fiškálnej únie, tvrdých rozpočtových pravidiel a spoločných európskych dlhopisov, pretože nedôverujú fiškálnej disciplíne v iných členských štátoch.

Expert na centrálne bankovníctvo pán Ángel Ubide sa v rozhovore pre uznávaný think-tank Centrum pre európsku reformu to komentoval takto:

„Ak vlády nechcú zdieľať riziko – nechcú vytvoriť eurobond, nechcú spoločnú fiškálnu politiku, pretože si navzájom nedôverujú – potom aký signál dávajú súkromnému sektoru, keď mu hovoria „Mali by ste si navzájom vo všetkých krajinách dôverovať!“? Je to niečo, o čom by mali vlády a politici rozmýšľať: aký signál vysielajú o svojom vzťahu k susedom? (…) To, že neexistuje návrh na eurobond, mi hovorí, že vlády si ešte stále nedôverujú.“

Čiže nedôvera medzi vládami bráni nielen ďalšej integrácii Únie, ale napríklad aj dobrému fungovaniu jednotného trhu. To je totiž možné len vtedy, ak si trhoví aktéri navzájom dôverujú bez ohľadu na to, v ktorom členskom štáte pôsobia. A aj túto dôveru oslabuje nedôvera na úrovni národných vlád a politikov.

Začiatkom februára napísali ministri Nemecka, Francúzska, Poľska a Talianska zodpovední za hospodársky rozvoj dlhý trojstranový list komisárke Margaret Vestager, v ktorom žiadali urýchlenú zmenu európskych pravidiel hospodárskej súťaže. Tento list predstavuje najnovší krok v spore medzi veľkými členskými štátmi a Európskou komisiou o uvoľnenie pravidiel. Alebo zjednodušene, ide o dôsledky sporu o spojenie nemeckej firmy Siemens a francúzskej firmy Alstom, ktoré Komisia na návrh pani Vestager zakázala takmer presne pred rokom.

Argumentom Francúzska a Nemecka v prospech fúzie bolo, že veľká železničná firma, ktorá by vďaka nej vznikla, by bola schopná konkurovať čínskemu výrobcovi vlakov CRRC, ktorý je v súčasnosti najväčším na svete.

Podľa môjho názoru si pani Vestager vtedy svoje rozhodnutie obhájila, ale po roku je zrejmé, že Nemecko a Francúzsko sa s porážkou nezmierili. Naopak, rozhodli sa, že prekážkou v bohumilom zámere vytvárať takzvaných „európskych šampiónov“, teda megafirmy schopné porovnávať sa s globálnou konkurenciou, sú existujúce pravidlá hospodárskej súťaže v Európe. A dospeli k záveru, že tieto pravidlá treba zmeniť.

To sa samozrejme dalo čakať. Zaujímavé je však v tejto chvíli – a pre túto úvahu o dôvere – niečo iné. Konkrétne reakcia pána Maria Montiho, ktorý bol desať rokov komisárom pre oblasť hospodárskej súťaže a teda predchodcom pani Vestager. Pán Monti tento týždeň v rozhovore pre portál Politico označil zámer oslabiť pravidlá hospodárskej súťaže za „samovražedný“. A zároveň povedal, že to je práve protekcionizmus členských štátov, ktorý brzdí fungovanie jednotného trhu a v konečnom dôsledku bráni tomu, aby mohli vzniknúť firmy, ktoré by sa stali onými „európskymi šampiónmi“. Citát:

„Mal som na starosti vnútorný trh, takže viem (…) koľkokrát členské štáty porušia tieto pravidlá, keď sa snažia zachovať národný záujem aj za cenu toho, že trh bude menej jednotný a viac fragnmentovaný. Je trochu pokrytecké obviňovať európsku politiku hospodárskej súťaže, keď v mnohých prípadoch za posledné desaťročia vytvárali prekážky národné vlády, často na žiadosť ich vlastných firiem.“

Ako to súvisí s otázkou vzájomnej dôvery v EÚ? Predovšetkým tak, že tento list je posledným – no zďaleka nie jediným – príkladom jej aktuálneho nedostatku. Máme tu štyri členské štáty, ktoré tlačia na oslabenie spoločných pravidiel v prospech ich domácich firiem. A máme tu bývalého komisára, ktorý hovorí, že členské štáty sa neustále snažia chrániť vlastné firmy na úkor jednotného trhu – a to znamená na úkor konkurenčných firiem z iných členských štátov Únie a samozrejme na úkor európskych spotrebiteľov, teda občanov.

V posledných dvoch epizódach Modrej vlny som hovoril o Číne a Spojených štátoch amerických a o Európe, ktorá sa musí vysporiadať s ich vplyvom a čoraz častejšie ustáť silnejúce tlaky zo strany jednej či druhej veľmoci. Žiaden z členských štátov našej Únie, vrátane Nemecka a Francúzska, nie je schopný týmto tlakom čeliť osamote. A najbližších niekoľko rokov sa bude rozhodovať o tom, či tieto tlaky ustojí Európska únia ako celok.

Európa dnes nemá ani dostatočné vlastné obranné kapacity a už vôbec nedokáže projektovať vojenskú silu smerom von, na rozdiel od našich amerických spojencov a čínskych konkurentov. To, v čom dokážeme s týmito dvomi veľmocami držať krok, je veľkosť ekonomiky. Ale aj to platí len za predpokladu, že skutočne bude existovať jedna európska ekonomika, jeden fungujúci spoločný trh, ktorý bude porovnateľný s trhom v USA alebo Číne. Dnes je európsky ekonomický priestor ešte stále rozdrobený, čo je predovšetkým dôsledok pretrvávajúcej nedôvery medzi členskými štátmi. A dlhová kríza v rokoch 2009-2014 túto nedôveru významne posilnila.

Podľa mňa však nemá veľký význam riešiť, či to alebo ono, taký rozpočet alebo hentaká európska politika, prináša väčší benefit nám alebo našim susedom. Pretože aj ten najhorší díl, ktorý vyrokujeme na európskom fóre, bude vždy tisíckrát lepší ako ten, ktorý dostaneme od veľmocí v prípade, že by európsky projekt zlyhal.

Možno by preto nezaškodilo, ak by sme niekedy skúsili viac rozmýšľať o sporných témach alebo dôležitých rozhodnutiach nie z uhla úzkeho národného záujmu, ale položili si skôr otázku, ako to-ktoré rozhodnutie ovplyvní európsky záujem. Lebo ten náš je v ňom obsiahnutý už z definície.

Týmto sa na dnes s vami rozlúčim, milí poslucháči podcastu Modrá vlna. Ďakujem vám, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že vás to bavilo. Ak sa vám môj podcast páčil, budem rád, ak Modrú vlnu odporučíte aj priateľom a známym. Ideálne tak, že link na podcast budete zdieľať na sociálnych sieťach. Ja to samozrejme robím tiež, ale od vás to bude presvedčivejšie.

A ako vždy aj dnes znova zopakujem aj pozvanie na dialóg: Ak by ste chceli, aby v ďalšom diely podcastu zaznel aj váš hlas v podobe komentára alebo otázky, aj to sa dá jednoducho zariadiť. Na domácej stránke Modrej vlny, teda na adrese anchor.fm-lomeno-peter-pomlčka-stach nájdete tlačidlo odkazovača, stačí už len mikrofón na telefóne.

Dopočutia o dva týždne!

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top