Pokrytectvo, demokracia a ochota ustúpiť

Témou dnešnej epizódy je pokrytectvo, demokracia a ochota vzdať sa vlastných nárokov pre dobro celku. Inak povedané, tvorba takzvaného viacročného finančného rámca, čiže európskeho rozpočtu na ďalších sedem rokov.

Dúfam, že mi prepáčite, ak tému načnem celkom z iného konca.

V pondelok zverejnila Slovenská národná galéria cez svoj portál Web Umenia kolekciu výtvarných diel – plagátov, fotografií, grafík aj malieb – pod názvom „Utópia východného bloku“. Keď som si ju pozeral, zaujala ma jedna fotografia. Jej autorom je pán Ivan Lužák a pochádza z roku 1987. Je na nej záber na časť mosta SNP v Bratislave. Hore po moste prechádza nákladná tatrovka, jej obrysy sú trochu rozmazané rýchlosťou. O úroveň nižšie je lávka pre chodcov. A pod ňou vidieť zastávku autobusov smerujúcich ďalej do Karlovej Vsi. V ľavom dolnom rohu sú štyri kráčajúce postavy žien, tri sa zjavne ponáhľajú, možno do práce v centre mesta. V pozadí vidieť stromoradie na dunajskom nábreží, autá a prichádzajúcu električku zo sídliska Dúbravka. Ústredným prvkom obrazu je však heslo pripevnené na zábradlí pešej lávky mostu. Delí celý obraz na dve polovice, hornú s nákladným autom a dolnú s ľudskými postavami. Heslo znie: VŠETKY SILY NA DÔSLEDNÚ PRESTAVBU HOSPODÁRSKEHO MECHANIZMU.

Obrazom a slovom II., Ivan Lužák, 1987, zo zbierky SNG

Pre pamätníkov aj študentov novodobých dejín nie je žiaden problém interpretovať fotografiu v jej historickom kontexte. Kľúčové slovo „prestavba“ v kombinácii s rokom 1987 odkazuje na snahu posledného sovietskeho vodcu Gorbačova reformovať ekonomiku východného bloku – snahu, ktorá síce vytvorila priestor pre obmedzené družstevné či dokonca súkromné podnikanie, ale nedokázala zastaviť prehlbujúci sa úpadok reálsocializmu. Ten dva roky po vzniku fotografie skolaboval. V dobovom kontexte je táto fotografia kritikou – naznačuje odtrhnutosť hesla od každodenného života ľudí tým, že dáva do kontrastu volanie po zásadnej zmene a nemennosť a nezáujem sveta, ktorý má toto volanie vyburcovať.

Lenže to, čo ma na tejto fotografii tak zaujalo, nebola ani dobová výpoveď, ani estetická kvalita, ale jej ústredný motív, heslo. Dajme preč historický kontext, pozrime sa naň ešte raz dnešnými očami – a jeho aktuálnosť je zarážajúca. „VŠETKY SILY NA DÔSLEDNÚ PRESTAVBU HOSPODÁRSKEHO MECHANIZMU“. Nehovoríme tu o dvoch najväčších a vzájomne úzko prepojených výzvach súčasnosti, kapitalizme a životnom prostredí? Necítime aj dnes potrebu reformovať náš hospodársky model – už nie preto, že by nebol efektívny, ale preto, lebo vo svojej súčasnej podobe podporuje a prehlbuje bezohľadnosť k ľuďom aj prírode?

Fotografia Ivana Lužáka urobená pred tridsiatimi tromi rokmi je nadčasová, pretože zachytáva kontrast medzi ideálom a jeho realizáciou, ktorý bol a je prítomný v každom ľudskom spoločenstve – vrátane Európskej únie.

Nový európsky ideál, ktorý sa formuje, sľubuje „Úniu, ktorá chráni“: chráni pred klimatickou zmenou, chudobou, nezamestnanosťou, nespravodlivosťou, hladom, nedostatkom energie, nelegálnou migráciou, monopolmi, globálnymi veľmocami, vojenskými hrozbami aj terorizmom…  Realizácia tohto ideálu je však do veľkej miery závislá od verejných investícií do prísľubov, ktoré dáva. A prebiehajúce rokovania o európskom viacročnom finančnom rámci na najbližších sedem rokov naznačujú, že kontrast medzi ideálom a jeho realizáciou bude veľký – tak, ako vždy; tak, ako v každom ľudskom spoločenstve.

Aspoň teda tak to na prvý pohľad vyzerá. Samit predsedov vlád členských štátov Únie, ktorý sa konal minulý týždeň, sa skončil bez dohody o novom dlhodobom rozpočtovom rámci. Že nepôjde o jedno možno dlhé, ale úspešné vyjednávanie, ale skôr o prvé dejstvo náročnej série, to začínalo byť jasné už po prvých hodinách. Skupina štyroch „sporivcov“, teda čistých prispievateľov do európskeho rozpočtu, totiž prišla na samit s jasnou spoločnou pozíciou: rozpočet podľa nich nesmie prevýšiť jedno percento hrubého národného dôchodku EÚ.

Niekto by mohol povedať, že veď predsa aktuálny viacročný finančný rámec na roky 2014-2020 bol navrhnutý na 1,074 percenta, takže ten rozdiel nie je nijako dramatický a nájsť kompromis nemôže byť taký problém. Nuž, ako sa to vezme. Na roky 2014-2020 bol strop na finančné záväzky Únie na úrovni necelých 960 miliárd euro. Zatiaľ posledný návrh na ďalšie obdobie bol 1094 miliardy euro, čiže nárast o 134 miliárd. To predstavuje zhruba 14-percentný nárast. A to zase nie je tak málo.

Situáciu však komplikuje aj fakt, že v ďalšom sedemročnom období bude členských štátov už len 27. Ak by každý z nich odviedol do rozpočtu rovnako, ako doteraz, vyskladali by sa len na necelých 90 percent aktuálneho finančného rámca (nechce sa mi hľadať presné číslo), pretože Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska ako druhá najsilnejšia európska ekonomika, bolo čistým platcom, to znamená, že do spoločného rozpočtu viac zaplatilo, ako z neho dostalo cez rôzne európske politiky a nástroje naspäť.

Čiže ten, kto hovorí, že treba nielenže zachovať objem rozpočtu na najbližšie roky, ale ešte ho aj navýšiť, zároveň hovorí, že štáty, ktoré sú čistými prispievateľmi do európskeho rozpočtu, budú musieť doplatiť nielen výpadok po odchode Spojeného kráľovstva, ale ešte niečo k tomu. Ako veľa a čo z toho budú mať, to je práve to, o čom sa rokuje.

Nový projekt klimaticky neutrálnej Európy, ktorá chráni svojich občanov pred najrôznejšími hrozbami, vonkajšími aj vnútornými, geopolitickými aj štrukturálnymi, tento projekt niečo stojí. A nie je to málo. Postupné zatváranie uhoľných elektrární. Investície do obnoviteľných zdrojov energie. Energetická únia. Posilňovanie odolnosti voči klimatickej zmene. Investície do špičkového vzdelávania, vedy a výskumu. Dobudovanie bankovej únie. Poistenie cyklickej nezamestnanosti. Podpora produkcie potravín aj infraštruktúry. Výzvy spojené so starnutím obyvateľstva. Vyrovnávanie rozdielov medzi regiónmi. Obrana. Rozvojová spolupráca a posilňovanie ekonomických aj politických vzťahov s krajinami blízkeho susedstva EÚ. To všetko má cenovku a musí byť zahrnuté v rozpočte na nadchádzajúce roky.

Pred pár dňami som počúval môj obľúbený podcast Talking Politics, konkrétne špeciálnu časť nahrávanú naživo – rozhovor s pánom Michaelom Ignatieffom. Pán Ignatieff je bývalý kanadský politik, neskôr akademik, autor kníh a momentálne aj prezident Stredoeurópskej univerzity, ktorá na nátlak maďarskej vlády pána Orbána musela odísť z Budapešti, aby našla útočisko vo Viedni. V prvej časti rozhovoru sa ho autor podcastu, profesor Runciman z univerzity v Cambridge, pýta na jeho skúsenosť a chápanie demokratickej politiky.

V jednej z odpovedí hovorí aj o klimatickej zmene a o tom, ako boj proti nej predstavuje výzvu pre demokratickú politiku. Ukazuje to na príklade Kanady, ale keď som ho počúval, nemohol som sa ubrániť dojmu, že jeho slová platia rovnako aj o Európskej únii – a netýkajú sa len fosílnych palív a klimatickej zmeny. Posúďte sami:

„Climate change is precisely that kind of thing where you need more politics. I say this feelingly as a Canadian because in Canada (…) we produce almost as much oil and natural gas as Saudi Arabia and its produced in couple of provinces. And the energy consuming provinces, they get the oil from the energy producing. The two parts of the country are diametrically opposed on this crucial issue. If you produce energy, your kids’ jobs depend on it, you depend on it, you have one take on this. If you are in an energy consuming country, you want „Lets get out of oil as fast as we can!“ A national political system has to adjudicate that! It has to take it slowly. It has to engage in a whole set of hypocrisies, like: „We can do both, pump gas and get to carbon neutrality.“ The levels of hypocrisy about this in Canada in the democratic system are sickening but they are the necessary hypocrisy of a society trying to hold itself together in the middle of the biggest energy transition in the history of the country. And if you don’t believe that that’s a process you have to go through, if you just think „Oh, well, just forget about Alberta and Saskatchewan, forget about the energy producing, right, because the mortal threat is so great we just read out a whole constituency of our country from consideration“, you get away from democracy. And all this stuff is gonna get tougher and tougher and tougher for every society but if you don’t believe that it’s in democracy that we adjudicate these conflicts, and everybody gets less then they want we’ll blow the place up. “

Ak by sme tieto slová aplikovali na Európsku úniu, dostali by sme dve dôležité ponaučenia: Po prvé, udržať Únie pohromade pod tlakom veľkých zmien, ktoré prichádzajú, bude možné len pri určitej miere pokrytectva pri prijímaní politických rozhodnutí. Po druhé, katastrofu môže odvrátiť len viera, že demokracia nám umožňuje rozsúdiť naše vzájomné konflikty na úrovni členských štátov aj ideologických táborov, pričom každá strana dostane menej, než by chcela.

Ozaj, keď spomíname pokrytectvo: práve toto slovo asi najlepšie vystihuje protiklad medzi ideálom a jeho realizáciou, o ktorom podáva svedectvo fotografia Ivana Lužáka urobená pred tridsiatimi rokmi. To však neznamená, že môžeme povedať: „Reálsocializmus autoritárskeho režimu jednej (komunistickej) strany nie je horší, ako demokracia, lebo veď aha, jeden aj druhý typ režimu je pokrytecký!“ Rozdiel, a podľa mňa podstatný, je v schopnosti demokratickej vlády priznať sa k tomuto pokrytectvu, vnímať ho nevyhnutné, ale dočasné zlo a viesť o ňom spoločenskú diskusiu s občanmi s cieľom postupne znižovať mieru tohto pokrytectva pri zachovaní súdržnosti rôznych častí spoločnosti.

Je dôležité, aby sme chápali, že prekvapivá trojkombinácia pokrytectva, vernosti demokratickým princípom politiky a ochoty vzdať sa časti vlastných nárokov pre dobro celku je jediným fungujúcim receptom na zachovanie Únie ako fungujúceho celku.

Touto optikou by sme sa mali pozerať aj na vyjednávanie o budúcom finančnom rámci na roky 2021-2026.

Nevyhnutná miera pokrytectva sa prejavuje hneď v niekoľkých protichodných snahách. Čistí platcovia chcú udržať rozpočet na úrovni predchádzajúceho obdobia, no zároveň sú práve pre tieto štáty dôležité nové priority, ktoré na svoju realizáciu potrebujú ďalšie peniaze – priority ako green deal, čiže zelený dohovor o dosiahnutí uhlíkovej neutrality EÚ do roku 2050; investície do rozvoja vedy a nových technológií; digitálna ekonomika; obrana a bezpečnosť hraníc, a podobne. No pokrytectvo nájdeme aj na strane veľkej skupiny chudobnejších štátov, ktorá požaduje, aby zostali zachované všetky doterajšie programy, z ktorých benefitovali, a aby bol doterajší rozpočet jednoducho len navýšený o náklady na nové priority. Takáto požiadavka ignoruje fakt, že už samotné zachovanie rozpočtu v jeho doterajšom objeme by znamenal, že rozdiel medzi tým, čo čistí platcovia zaplatia do spoločného balíka a tým, čo z neho dostanú, sa kvôli Brexitu ešte zväčší.

Mimochodom, na máločom vidieť toto pokrytectvo lepšie, než na najnovšom rebrandingu tejto skupiny členských štátov – doteraz vystupovali ako „priatelia kohézie“, teda súdržnosti, ale pod vedením portugalského premiéra pána Costu začali v posledných týždňoch používať označenie „priatelia ambicióznej Európy“. Pritom snáď až v polovici týchto štátov ich „európska ambícia“ začína a končí pri eurofondoch – máločo to ilustruje lepšie, ako fakt, že medzi najväčších podporovateľov „európskej ambície“ sa zaradil maďarský premiér pán Orbán. Ako napísal portál Hungarian Spectrum:

„Maďarský politik, ktorý sa najviac zaslúžil o ničenie jednoty a súdržnosti Európskej únie, teraz podporuje silnú Európu. Ako povedal, „Ak naozaj chceme niečo dosiahnuť, pokiaľ ide o bezpečnosť hraníc, digitalizáciu, rast priemyslu, poľnohospodárstvo, súdržnosť a infraštruktúru, potom nemôžme akceptovať rozpočet založený na jednopercentných príspevkoch (členských štátov). https://hungarianspectrum.org/tag/friends-of-cohesion/

Podľa tohto portálu prekvapivé európanstvo pána Orbána znamená dve veci. Jednak to, že niekto v jeho vláde rýchlo spočítal, že zvýšenie príspevkov členských štátov na úroveň 1,3 percenta ich hrubého národného dôchodku (čo je návrh Európskeho parlamentu) bude pre Maďarsko výhodné. A tiež to, že pán Orbán, rovnako ako ostatní jeho kolegovia zo štátov strednej, východnej a južnej Európy, má obavy zo straty eurofondov, ktoré dnes Maďarsko čerpá vo výške asi 6 miliárd eur ročne.

No pokrytectvo sa neobmedzuje len na vlády členských štátov. Sú tu aj predstavitelia jednotlivých sektorov ekonomiky, ktorí hlasno prejavujú nespokojnosť s doterajšími návrhmi rozpočtového rámca, pretože im hrozí, že z neho dostanú menej, než by chceli. Nejde len o poľnohospodárov – napríklad európska IT lobby Digital Europe v mene svojich členov, ktorými sú národné združenia, požaduje, aby sa peniaze určené pre digitálne programy zvýšili z navrhovaných 3 percent na viac než trojnásobok, teda 10.

V prebiehajúcej diskusii o rozpočte na ďalšie roky však okrem pokrytectva nájdeme aj demokratickú politiku. Možno na to niekedy zabúdame, ale rozhodovanie Európskej rady o rozpočte Únie vychádza z princípov liberálnej demokracie, pre ktorú niektorí naši domáci politici nemajú pekného slova: totiž nerozhoduje väčšina, ale na prijatie rozhodnutia je potrebný súhlas všetkých. Len vďaka tomuto princípu liberálnej demokracie, ktorý dáva aj malému štátu právo veta, môže Slovensko mať a presadzovať vlastné rozpočtové priority a predstavy. Je zábavným paradoxom, že tí najväčší odporcovia liberálnej demokracie u nás sú zároveň najväčšími bojovníkmi za zachovanie práva veta v rozhodovaní Rady Európskej únie.

Princípy liberálnej demokracie umožňujú štvorici „čistých prispievateľov“ blokovať zvýšenie spoločného rozpočtu nad úroveň jedného percenta hrubého národného dôchodku. No zároveň tie isté princípy dávajú ostatným členským štátom právo blokovať prijatie rozpočtu, ktorý by považovali za nedostatočný.

A potom je tu ešte priamo volený Európsky parlament, ktorého hlavnou kompetenciou je práve schvaľovanie rozpočtu Únie. Žiadna dohoda medzi členskými štátmi o viacročnom finančnom rámci sa nestane realitou bez súhlasu parlamentu. No a ten je tým najambicióznejším európskym hráčom, a to nielen keď ide o rozpočet. Pozícia Parlamentu je, že nový európsky rozpočet na nasledujúce roky vy mal byť vo výške až 1,3 percenta hrubého národného dôchodku Únie. To je viac, než žiadajú „priatelia ambicióznej Európy“. A pokiaľ členské štáty spolu s Komisiou nezohľadnia aspoň hlavné požiadavky Parlamentu, bude problém. Parlament zvolený minulý rok je nezávislejší a potom, ako členské štáty nerešpektovali proces tzv. spitzenkandidátov a vybrali si bez ohľadu na výsledok volieb vlastnú predsedníčku Európskej komisie, rád využije príležitosť ukázať zuby.

A tu sa dostávame k tretiemu dôležitému prvku formulovania spoločnej európskej budúcnosti – lebo o tom je v skutočnosti prijímanie rozpočtu – k ochote vzdať sa časti vlastných nárokov pre dobro celku.

Vzdanie sa vlastných nárokov neznamená ich spochybnenie. Nie, tieto nároky môžu byť celkom oprávnené a dokonca logické. Ak má chudobnejšie Slovensko dobehnúť bohatšie a lepšie rozvinuté Rakúsko a poskytnúť svojim obyvateľom rovnakú alebo aspoň veľmi podobnú kvalitu života, musí investovať do rozvoja infraštruktúry, do vzdelávania, vedy, vývoja nových technológií, efektívnej správy štátu a podobne. A musí investovať viac a rýchlejšie, než by mu to dovolili vlastné zdroje. Čiže požiadavka na pomoc z európskeho rozpočtu je úplne logická. Ale to isté Slovensko sa môže vzdať časti týchto nárokov, určiť si priority a povedať Rakúsku ako čistému prispievateľovi do európskeho rozpočtu: „Vieš čo, ja chápem, že už platíš dosť a budeš musieť zaplatiť viac, takže sa trochu uskromním, skúsim nájsť nejaké peniaze aj vo vlastnom rozpočte. A keďže si vážim tvoju pomoc, budem prísne kontrolovať a trestať každý náznak korupcie a klientelizmu pri narábaní s peniazmi, ktoré od teba dostanem.“

Táto fáza rokovaní o rozpočtovom rámci ešte len príde. A ja len dúfam, že Slovensko po parlamentných voľbách bude mať novú politickú reprezentáciu, ktorá bude chápať, že udržanie rôznorodej jednoty Únie v najbližších rokoch vyžaduje nevyhnutnú mieru politického pokrytectva, vernosť demokratickým pravidlám a ochotu vzdať sa aj niektorých vlastných požiadaviek a nárokov, nech už ich považujeme za akokoľvek oprávnené. Je v poriadku, že patríme k tým štátom, ktoré chcú vidieť viac európskej ambície podporenej aj rozpočtom. Ale bolo by fajn, keby si náš budúci predseda vlády nebral za vzor českého premiéra pána Babiša, ktorý po neúspešnom prvom kole rokovaní o rozpočte vyhlásil: „”Já jsem navrhoval, že rozpočet udělám sám, dělal jsem v životě X rozpočtů,” pričom podľa českých Hospodářských novin ľudia v jeho okolí potvrdili, že to myslel vážne.

Týmto sa na dnes s vami rozlúčim. Teším sa, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že vás to bavilo. Ak sa vám môj podcast páčil, budem rád, ak Modrú vlnu odporučíte aj priateľom a známym. Ideálne tak, že link na podcast budete zdieľať na sociálnych sieťach, ale poteším sa aj vašej recenzii. Môžete tiež sledovať Modrú vlnu na twitteri alebo fejsbúku.

A ako vždy aj dnes znova zopakujem pozvanie na dialóg: Ak by ste chceli, aby v ďalšom diely podcastu zaznel aj váš hlas v podobe komentára alebo otázky, aj to sa dá jednoducho zariadiť. Na domácej stránke Modrej vlny, teda na adrese anchor.fm-lomeno-peter-pomlčka-stach nájdete tlačidlo odkazovača, stačí už len mikrofón na telefóne.

Dopočutia o dva týždne!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top