Prezidentka Čaputová v Paríži

V európskej politike nastalo obdobie letných dovoleniek. V Európskom parlamente za začali parlamentné prázdniny a Európska komisia oznámila rozpis služieb eurokomisárov, ktorí budú najbližšie štyri týždne dvíhať telefóny a reagovať v naliehavých prípadoch. Koniec koncov, rovnaké to je aj v členských štátoch, aj politici a úradníci sú len ľudia a potrebujú oddych.

Napriek tomu je o čom hovoriť aj v tomto, v poradí už štvrtom vydaní podcastu Modrá vlna. Pani prezidentka Čaputová ukončila prvé kolo svojich zahraničných pracovných ciest návštevou Francúzska – a to si samozrejme zaslúži pozornosť.

Len deň pred stretnutím s našou prezidentkou privítal francúzsky prezident pán Macron na pracovnom obede budúcu šéfku Európskej komisie pani von der Leyen. Napadlo mi, že by možno bolo zaujímavé porovnať vyjadrenia francúzskej strany pri oboch stretnutiach. Toto porovnanie vám ponúkam ako druhú tému tohto podcastu.

No a zdá sa, že možnosť položiť mi otázku alebo nahrať komentár vás zaujala – dôkazom je aj ďalšia otázka od poslucháčky, ktorá sa týka práce europoslancov. Moja odpoveď na ňu uzavrie dnešné vydanie Modrej vlny.

Takže, vitajte ešte raz pri počúvaní Modrej vlny a poďme na to!

Prezidentka Čaputová v Paríži

„Našich spojencov musíme byť schopní nachádzať aj mimo nášho regiónu, naprieč Európou, medzi tými krajinami, s ktorými zdieľame víziu Európy a hodnoty, ktoré nás spájajú.“

Tieto slová povedala pani prezidentka Čaputová 24. júna pri svojej prvej pracovnej návšteve nášho hlavného mesta – Bruselu. Nájdeme ich aj na jej oficiálnej stránke na Facebooku.

V krátkom prejave, ktorý pani prezidentka predniesla pred Elyzejským palácom po boku francúzskeho prezidenta presne o mesiac neskôr, teda 24. júla, zaznela takmer tá istá myšlienka. Citujem: „Sme suverénnou krajinou, ktorá má svoje jasné zahraničnopolitické smerovanie a sme pripravení budovať na tejto ceste aj partnerstvá, ktoré budú presahovať náš geografický región.“

Základné posolstvo je zrejmé: prezidentka Slovenskej republiky, ktorá podľa našej ústavy reprezentuje štát navonok a má právomoc napríklad aj dojednávať medzinárodné zmluvy – pričom takýmito zmluvami sú aj Zmluva o EÚ a Zmluva o fungovaní EÚ – nechce, aby sa Slovensko v európskej politike definovalo len úzko regionálne.

Asi by bolo príliš domýšľavé, ak by sme deklarovanú ochotu hľadať spojencov a partnerov aj mimo stredoeurópskeho regiónu interpretovali hneď ako nespokojnosť s politickými prioritami takzvanej Vé-štvorky, v ktorej koordinujú svoje pozície k európskym témam Slovensko, Česko, Poľsko a Maďarsko. O to skôr, že pani prezidentka v oboch vyjadreniach dôsledne použila slovíčko „aj“ – teda jej slová nemožno chápať ako snahu niekoho „nahradiť“, ale skôr „rozšíriť“ počet spojencov a partnerov a postupovať pritom podľa iného než regionálneho kľúča. „Bližšia košeľa ako kabát“ totiž nemusí znamenať len fyzickú blízkosť, ale napríklad aj hodnotovú, myšlienkovú.

A preto asi nebude náhoda, že pani prezidentka sa vo svojom prejave opakovane odvolávala na slobodu, demokraciu a právny štát ako na hodnoty, ktoré nás spájajú s Európou. Tieto hodnoty totiž v posledných rokoch práve v našom regióne prestávajú byť samozrejmé.

Nápad začať budovať dlhodobé partnerské vzťahy s našimi európskymi partnermi na hodnotovom a nie len regionálnom základe považujem za zásadný. Jeho realizácia by však zároveň tvrdo preverila kvalitu nielen slovenskej diplomacie, ale aj vrcholnej politickej reprezentácie – od jazykovej výbavy a citu pre politiku a kompromis, až po vzdelanosť, všeobecný rozhľad a kultúrnosť. Iste, slovanská srdečnosť a post-socialistická vychytralosť sú cenné devízy, ale na trvalejšie vzťahy založené na vzájomnom rešpekte nestačia.

Zaujímavý detail: V televíznom zázname vystúpenia pani prezidentky na schodoch Elyzejského paláca, ktoré sa dá nájsť na YouTube, tlmočníčka do francúzštiny hovorí:

„Sme suverénna krajina s vlastnou medzinárodnou orientáciou a podporíme partnerstvá, ktoré pomôžu nášmu regiónu.“ Lenže v tom istom videozázname je zároveň priamo počuť aj slová pani prezidentky, ktorá po slovensky hovorí o „partnerstvách, ktoré budú presahovať náš región“. A o presahovaní hovorí aj jej status na fejsbúku.

Na oficiálnej stránke úradu prezidenta Francúzskej republiky sa nachádza francúzsky text vyhlásenia slovenskej prezidentky s poznámkou, že platí to, čo bolo povedané. To znamená, že nejde o prepis, ale o text vopred zaslaný bratislavskou prezidentskou kanceláriou. Tlmočníčka pravdepodobne len prečítala tento vopred pripravený text. Na zmenu – či možno skôr opravu – urobenú pravdepodobne na poslednú chvíľu ju žiaľ asi nikto neupozornil. A to je iste škoda, lebo ak malo ísť o signál pre francúzsku stranu, že Slovensko je otvorené novým partnerstvám, tak Francúzsko s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou tento signál nedostalo.

Možno by stálo za to vyslať pre istotu ešte jeden signál. Inšpirovať by sa pani prezidentka mohla napríklad na Malte, kde práve udelili štátne vyznamenanie odchádzajúcemu predsedovi Európskej komisie Jeanovi-Claudovi Junckerovi.

Doplnené 31.7.2019:

Na stránke www.elysee.fr je už dnes správny preklad, slovenské veľvyslanectvo v Paríži zareagovalo naozaj veľmi rýchlo a profesionálne. Od pána veľvyslanca Slobodníka som krátko po zverejnení pondelkového podcastu dostal aj správu s vysvetlením:

“Vážený pán Stach, v súvislosti s nesprávnym prepisom francúzskeho prekladu vyhlásenia pani prezidentky by som Vás chcel informovať, že táto chyba bola na našu žiadosť na stránke kancelárie prezidenta Francúzskej republiky opravená. Ďakujeme za upozornenie. Igor Slobodník, veľvyslanec

O čom hovoril francúzsky prezident na dvoch rôznych stretnutiach

Ako som v úvode spomínal, 23. júla francúzsky prezident Emanuel Macron prijal nastupujúcu  predsedníčku Európskej komisie Ursulu von der Leyen a deň nato slovenskú prezidentku Zuzanu Čaputovú. A mňa zaujímalo, či bol obsah týchto dvoch stretnutí diametrálne odlišný, alebo či sa pri niech niektoré z tém opakovali – a ak áno, tak ktoré to boli.

A musím úprimne priznať, že aj mňa trochu prekvapilo, že pán prezident Macron na stretnutí s pani prezidentkou Čaputovou v podstate zhrnul všetky témy, ktoré deň predtým preberal s pani von der Leyen. Pre úplnosť ich vymenujem:

  • Ochrana klímy
  • Daň z CO2
  • Digitálna daň
  • Založenie Klimatickej banky                            
  • Uhlíková daň na hraniciach
  • Uhlíková neutralita do r. 2050                          
  • Dobudovanie eurozóny
  • Európska minimálna mzda                               
  • Európske poistenie nezamestnanosti
  • Chceme Európu, ktorá chráni (obrana, ochrana hraníc a bezpečnosť)       
  • Právny štát                                                         
  • Konferencia o budúcnosti Európy s občanmi
  • Sloboda médií                                                   
  • Treba tiež povedať spôsob, akým tieto témy pán Macron vo svojich vystúpeniach uviedol.

Pri stretnutí s budúcou šéfkou Európskej komisie zdôrazňoval podporu Francúzska týmto témam, ktoré všetky spomenula vo svojom prejave k poslancom Európskeho parlamentu, keď sa uchádzala o ich hlasy. Bodaj by nie, keď mnohé z nich vychádzajú z francúzskych návrhov.

Pri stretnutí so slovenskou prezidentkou pán Macron tieto témy uviedol priamym odkázaním na rozhovor s pani von der Leyen – dokonca avizoval, že opatrenia klimatického programu nazvaného „Európska zelená dohoda“ – alebo European Green Deal – predstaví nová Komisia už v prvých sto dňoch svojho fungovania.

Čiže zdá sa, že Francúzsko vie, čo chce a zároveň si je dobre vedomé toho, že má na čele Komisie silného spojenca. Táto komisia bude prichádzať s návrhmi legislatívy. Niektoré sa nepochybne zaseknú v Rade ministrov EÚ, ako sa to stalo v marci práve s návrhom na uhlíkovú neutralitu Európy do roku 2050. Ale zaseknutie nemusí znamenať definitívne zamietnutie – návrh, ktorý pôvodne podporovalo len osem členských štátov, má už dnes podporu osemnástich, vrátane Slovenska. A blokujú ho v podstate už len – Maďarsko, Česko, Poľsko a … Estónsko.

To, že Slovensko na rozdiel od svojich susedov nenápadne podporilo cieľ uhlíkovej neutrality EÚ, považujem takmer za malý zázrak. Ale keď si predstavím domácu politickú diskusiu o ostatných témach, ktoré francúzsky prezident považuje za priority svojej krajiny aj Európy, mám trochu obavy. Neviem si totiž predstaviť takú vládu zloženú zo strán dnešnej opozície, ktorá by bola schopná prijať spoločné stanovisko k niektorej z týchto tém. Skúsenosť s eurovalom mi hovorí, že minimálne jedna z týchto strán by bola schopná položiť aj vlastnú vládu, len aby zabránila prijatiu napríklad uhlíkovej či digitálnej dane, alebo dobudovaniu eurozóny.

Zostáva mi dúfať, že toto riziko vníma aj pani prezidentka a že ho bude brať do úvahy pri vymenovávaní členov budúcej vlády.

A teraz vás už vítam v bloku, ktorý som sa rozhodol volať „interaktívny“, pretože ide o tú časť podcastu, do ktorej prispievate aj vy, jeho poslucháčky a poslucháči. Veľmi sa teším z každého vášho odkazu a otázky, pretože vďaka nim sa z monológu postupne stáva dialóg, skutočný rozhovor. Ten dnešný odkaz nahrala Katarína:

„Príjemný deň želám, mňa by zaujímalo, ako sa odlišuje pracovný deň europoslancov zo strany Kotleba – ĽSNS od práce iných slovenských europoslancov a poslankýň a aký vplyv majú na pohľad zo strany Európy na Slovensko a zároveň či majú vôbec nejaký vplyv v europarlamente.“

Je to veľmi dobrá otázka. Na začiatok treba upresniť, že hoci strana Kotleba – Ľudová strana naše Slovensko získala v eurovoľbách dva mandáty, len jeden z nich pripadol členovi strany, pánovi Uhríkovi. Ten druhý mandát získal pán Radačovský, ktorý bol síce zvolený na kandidátke tejto strany, nie je však jej členom a pre prevzatí mandátu v Európskom parlamente sa k nej ani nepriznal a namiesto toho sám seba označil za politicky nezávislého.

Začnem tým pracovným dňom. Európsky parlament je v prvom rade jedným z dvoch zákonodarcov Únie. To znamená, že hlavnou náplňou práce europoslancov je čítať návrhy smerníc a nariadení, ktoré pripravuje Európska komisia, diskutovať o nich na výboroch a politických skupinách, predkladať vlastné pozmeňujúce návrhy, hľadať pre ne podporu iných poslancov a nakoniec hlasovať o schválení alebo zamietnutí výslednej podoby týchto legislatívnych návrhov. Všetko ostatné, to znamená vystúpenia na výboroch, prejavy na plenárnej schôdzi, pracovné cesty, stretnutia s voličmi, zástupcami firiem, lobistami, vyjadrenia pre médiá – toto všetko sú už len sprievodné činnosti. Je to tiež súčasť práce, ale je odvodená od toho hlavného, a tým je prijímanie európskych zákonov a pravidiel.

Intenzita pracovného programu europoslanca závisí samozrejme aj od funkcií, ktoré v parlamente vykonávajú – predseda výboru alebo koordinátor politickej skupiny majú dodatočné povinnosti, ktoré súvisia s výkonom týchto funkcií. Ale tu už môžu existovať výnimky. Napríklad spravodajcovia, ktorí majú na starosti dôležité návrhy celoeurópskej legislatívy, môžu mať v určitých fázach legislatívneho cyklu rovnako alebo aj viac práce, ako majú niektorí funkcionári výborov, kvestori, alebo funkcionári politických skupín.

No, a po tomto úvode treba upozorniť na hlavný rozdiel medzi pánmi poslancami Uhríkom a Radačovským na jednej strane a ostatnými zatiaľ 11 slovenskými poslancami na strane druhej. Týmto rozdielom je príslušnosť k politickej skupine. Páni Uhrík a Radačovský do žiadnej nepatria – a ak by ich niektorá predsa len prichýlila, bola by to skupina združujúca extrémne pravicových a protieurópskych poslancov.

A to znamená, že ich čaká osud pána bývalého europoslanca Pašku, ktorý v parlamente pôobil v rokoch 2009 až 2014. Pán Paška vystúpil snáď na každej plenárnej schôdzi parlamentu a okomentoval hádam každý návrh, o ktorom sa v pléne rokovalo – ale keďže bol členom malej pravicovo-populistickej politickej skupiny, nikdy sa nestal spravodajcom pre žiaden návrh európskej legislatívy alebo iniciatívneho parlamentného uznesenia.

Takíto poslanci, ak sú naozaj vytrvalí, môžu nazbierať dostatok bodov „za aktivitu“ a umiestniť sa dobre v rôznych povrchných hodnoteniach a štatistikách, ale ich pracovný kalendár bude počas celého volebného obdobia pozostávať výlučne z aktivít, ktorých zmyslom bude propagovať ich osobu, nie skutočnú prácu pre zlepšenie života ľudí na Slovensku a v Európskej únii.

Budú hlasovať za alebo proti návrhom, ktoré pripravili druhí, za alebo proti myšlienkam a iniciatívam niekoho iného – ale ich vlastné návrhy nebudú zaujímať nikoho okrem pár podobných čudákov, nezískajú nikdy potrebnú podporu. Oni svojím pôsobením v Európskom parlamente nielenže nič nezlepšia, oni ani nič nezhoršia, pretože ich hlas nič neovplyvní. Ľudia, ktorí ich zvolili, vlastne obrali Slovensko o dva poslanecké mandáty, akoby ich vyhodili do koša.

A myslím, že tým som už vlastne zodpovedal aj na tú druhú časť otázky, ktorá sa týka budúceho politického vplyvu pánov poslancov Uhríka a Radačovského v Európskom parlamente.

To je na dnes všetko. Ďakujem vám, že ste si našli čas na dnešný podcast a dúfam, že vás zaujal natoľko, že sa stanete jeho pravidelnými odberateľmi.

A ak doňho chcete vstúpiť aktívnejšie, ak chcete, aby tu nabudúce doslova „zaznel“ aj váš hlas, tak choďte na domácu stránku Modrej vlny, ktorú nájdete na adrese achor.fm-lomeno-peter-pomlčka-stach a tam nájdete tlačidlo, ktoré vám umožní nahrať vašu otázku, odkaz či pripomienku. Budem sa tešiť!

Rozlúčim sa malou prosbou: ak vás Modrá vlna zaujala a počúvate ju na niektorej z platforiem, ktoré umožňujú poslucháčom, aby napísali krátku recenziu, tak, ako to je napríklad na aplikácii Apple Podcast alebo iTunes, chcem vás poprosiť o takúto malú spätnú väzbu. Vopred ďakujem a teším sa zase o týždeň!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top