Mozgová smrť NATO a bezpečnosť Európy

V tomto jubilejnom desiatom vydaní Modrej vlny sa budem opäť venovať francúzskemu prezidentovi pánovi Macronovi a jeho vyjadreniam o Severoatlantickej aliancii, európskej bezpečnosti a budúcnosti Európy vôbec.

Úvahy pána Macrona o týchto témach vyvolali veľkú pozornosť politikov aj komentátorov a šum neutíchol ani po takmer dvoch týždňoch od ich zverejnenia v britskom časopise The Economist. Rovnako dlho mi trvalo, kým sa mi podarilo aspoň ako-tak si utriasť vlastné myšlienky, aby som mohol urobiť tento podcast.

Ako správny Slovák začnem vyjadrením nášho pána ministra Lajčáka, ktorým reagoval na otázky novinárov pred stretnutím ministrov zahraničných vecí EÚ:

„NATO je garantom našej bezpečnosti a samozrejme veľkou ukážkou našej jednoty“. A portál Politico cituje aj jeho ďalšie slová, v ktorých označuje kritické vyjadrenia francúzskeho prezidenta pána Macrona na adresu NATO diplomaticky ako „not helpful“, po slovensky by asi povedal, že „nepomáhajú“.

Čo vlastne pán Macon povedal?

Nuž, povedal toho veľa a tí, ktorí si prečítali len tlačené vydanie týždenníka Economist, sa vlastne k celému textu rozhovoru ani nedostali. Ten je zverejnený len na internetovej stránke.

Citát, na ktorý reagoval pán minister Lajčák, sa však nachádza aj v redakčnom článku, ktorý sumarizuje celý rozhovor. Ten citát znie:

„To, čo v súčasnosti zažívame, je mozgová smrť NATO“.

Táto metafora podľa pána Macrona vystihuje situáciu, kedy na jednej strane funguje efektívna spolupráca armád členských štátov aliancie, no zároveň neexistuje žiadna koordinácia strategických rozhodnutí medzi USA a ich spojencami. Ďalší zo spojencov – Turecko – bez koordinácie s ostatnými začal vlastnú agresívnu vojenskú akciu v oblasti, kde majú záujmy aj európski členovia (predovšetkým bezpečnostné).

Tejto akcii však nepredchádzalo žiadne plánovanie NATO, žiadna koordinácia, ani snaha zmierniť konflikt, ktorý vyvolala medzi spojencami. Stretnutie spojencov na najvyššej úrovni je naplánované až na december. Jednoducho, telo, teda vojenská štruktúra, funguje, ale mozog, ktorý by ho mal riadiť, nevydáva žiadne signály.

Pán Lajčák nie je jediným európskym politikom, ktorý na kritiku NATO z úst francúzskeho prezidenta zareagoval podráždene. To, čo majú tieto reakcie spoločné, je, že znejú trochu ako zaklínadlá a úplne ignorujú zásadné zmeny v bezpečnostnej situácii Európy.

Problémy s kolektívnou obranou Európy založenou na spojenectve s USA sú zjavné už nejaký čas. Asi každý si pamätá na provokujúce vyhlásenia pána Donalda Trumpa, ktorý najprv ešte ako prezidentský kandidát označil NATO za zbytočný prežitok studenej vojny a neskôr ako prezident opakovane pri rôznych príležitostiach hovoril o tom, ako by spojenci mali Američanom platiť za ich ochranu. V máji časopis Time zverejnil informáciu, že americká administratíva pripravuje návrhy, podľa ktorých by Nemecko, Japonsko a prípadne ďalšie krajiny, ktoré na svojom území hostia americké posádky, mali hradiť všetky náklady spojené s ich pobytom – plus ďalších 50 percent navrch.

Oficiálna americká pozícia je, že pán prezident Trump má problém s tým, ak sa krajiny, ktoré sú bohaté a schopné zariadiť si vlastnú obranu, namiesto toho spoliehajú, že Amerika to urobí za nich.

To znie na prvé počutie celkom logicky. Ale táto logika úplne ignoruje fakt, že americké základne slúžia v prvom rade americkým záujmom.

A je tu ešte ďalšia rovina problému: zatiaľ čo podieľať sa na nákladoch na spoločnú obranu je správne a v poriadku, zvlášť vtedy, ak sa táto spoluúčasť neobmedzuje len na peniaze, ale aj na poskytnutie vlastných vojakov a obranných kapacít, platiť niekomu za ochranu nielen všetky náklady, ale ešte aj ziskovú maržu znamená koniec spojenectva a začiatok obchodného vzťahu medzi klientom a žoldnierom.

Pán Macron v rozhovore pripomína aj výrok predchádzajúceho amerického prezidenta Baracka Obamu: „I am a Pacific President“. Ten podľa neho ilustruje, že pohľad USA sa presunul na Tichomorie, predovšetkým Čínu, a americký kontinent, už za vlády pána Obamu.

Posilňovanie Číny ako mocnosti podľa Macrona vytvára riziko bipolarizácie, ktorá Európu odsúva kdesi na okraj (v rozhovore dokonca naznačuje vznik akej si skupiny „G2“ zloženej len z USA a Číny). Ako ďalšie riziká uvádza aj posilňovanie autoritárskych mocností ako Turecko a Rusko, ktoré sú hlavnými hráčmi v európskom susedstve

V tejto situácii má podľa pána Macrona Európa len dve možnosti: stať sa sama globálnou veľmocou, alebo zaniknúť

Lenže na to, aby sa Európa stala veľmocou, musí prestať vnímať seba samú len ako zónu voľného obchodu. Musí sa stať suverénnym politickým spoločenstvom

Ak slovenský minister zahraničných vecí a jeho kolegovia z ďalších členských štátov Únie unisono verklíkujú zaklínadlá o článku 5 Severoatlantickej zmluvy a proklamujú jednotu zoči voči dianiu, ktoré fungovanie tohto článku a túto jednotu zásadne spochybňuje, dôvodom asi nebude to, že by boli neschopní alebo nebodaj hlúpi.

Zlé jazyky hovoria – a píšu – že to, čo takmer všetkých naštvalo, neboli konkrétne vyjadrenia pána Macrona o NATO, ale to, ŽE ich vôbec verejne povedal. A tejto obave z pomenovania problému sa čiastočne dá rozumieť. Nielen v politike totiž platí, že naozaj veľké problémy niekedy vzniknú tak, že sa o nich začne hovoriť.

Týždenník Politico napríklad v tejto súvislosti cituje slová nemenovaného európskeho diplomata, že

„od francúzskeho prezidenta svet očakáva viac, než od akademika z nejakého think tanku – najmä preto, že takýto akademik neriskuje svojou analýzou alebo výzvami ďalšie oslabenie najdôležitejšej bezpečnostnej aliancie Západu.“

No mne sa zároveň zdá, že diplomatický slovník, ktorým sa o zásadnej zmene paradigmy európskej obrany a bezpečnosti hovorilo doteraz, zodpovedal vážnosti situácie možno ešte menej. Ukázalo sa to najneskôr po šokujúcich vyjadreniach pána Trumpa počas prezidentskej kampane v roku 2016. Mnohí európski politici, ale aj časť amerických Demokratov, si ešte aj dnes myslia, že ak by si Amerika zvolila nového prezidenta, všetko by sa vrátilo do starých koľají. A dôvodom, prečo si to myslia, sú práve tieto donekonečna opakované diplomatické frázy o jednote.

Zaujímavé sú reakcie z Nemecka. Minister zahraničných vecí a sociálny demokrat pán Heiko Maas reagoval podobne ako jeho slovenský kolega – bezvýhradnou podporou Severoatlantickej aliancie. No prejav, ktorý mala ministerka obrany a predsedníčka CDU pani Kramp-Karrenbauer na pôde vojenskej vysokej školy deň pred zverejnením rozhovoru s francúzskym prezidentom obsahoval rovnaké myšlienky. Ako upozornila vo svojej analýze Ulrike Franke z think tanku European Council of Foreign Relations, pán Macron a pani Kramp-Karrenbauer sa zhodujú na potrebe zlepšiť obranyschopnosť Európy – či už posilnením európskeho piliera NATO, ako hovorí nemecká ministerka, alebo prevzatím iniciatívy tam, kde NATO zlyhá, ako navrhuje francúzska prezident.

Medzi francúzskou a nemeckou verejnou intervenciou v debate o európskej bezpečnosti je tak jeden zásadný rozdiel. Zatiaľ čo názory francúzskeho prezidenta budú ešte takmer tri roky zároveň aj oficiálnou pozíciou Francúzska, veľká koalícia medzi kresťanskými demokratmi a socialistami bude aj naďalej komplikovať formovanie jednotnej oficiálnej pozície Nemecka.

Ďalším zdrojom nepochopenia toho, čo presne mal pán prezident Macron na mysli, keď hovoril o NATO, bolo nesprávne interpretovanie jeho metafory. Mozgová smrť je pre človeka ako mysliacu bytosť fatálna. Ale smrť mozgu organizácie sa dá „liečiť“ – napríklad tým, že tento jej mozog – teda jej vedenie, manažment – reformujeme, zmeníme, vylepšíme.

Je zrejmé, že kritika súčasného fungovania NATO bola zámerne pripravená tak, aby ju ostatní spojenci nemohli ignorovať a zároveň aby mali dosť času rozmýšľať o možných riešeniach ešte pred decembrovým stretnutím lídrov členských štátov aliancie. Rovnako je však zrejmé aj to, že dlhý rozhovor v časopise Economist umožnil francúzskemu prezidentovi začleniť jeho úvahy o európskej obrane a bezpečnosti do širšieho kontextu jeho vízie ďalšieho smerovania Európskej únie.

Touto víziou je európska suverenita, ktorá je podporená vlastnou vojenskou silou, vlastnou technologickou bezpečnosťou, ale aj zvýšením európskeho rozpočtu a masívnym investovaním do budúcnosti. Podľa pána Macrona je predpokladom tejto suverenity predovšetkým efektívnejšie rozhodovanie – čiže ďalšie obmedzenie práva vetovať návrhy v Rade EÚ, ale spomína napríklad aj zníženie počtu eurokomisárov.

Francúzsky odpor k ďalšiemu rozširovaniu Únie je úplne konzistentný s predstavou Európy, ktorá poskytuje svojim občanom viac než len slobodu pohybu kapitálu, práce a ľudí. Je to Európa, ktorá má ambíciu aj nástroje na to, aby svojich občanov dokázala aj chrániť.

Paradox, na ktorý upozorňuje pán Macron, je, že členské štáty, ktoré sú najväčšími zástancami rozširovania zároveň presadzujú, aby európsky rozpočet zostal na úrovni jedného percenta hrubého národného dôchodku členských štátov – čo po Brexite znamená de facto dokonca zníženie. Citujem z rozhovoru: „Nakoniec sa Európa stane trhom, ale už nebude žiadna solidarita a žiadna politika zameraná na budúcnosť. Ak budeme míňať rovnakú sumu peňazí na niečo, čo je väčšie, tak už nebude žiadna politika zbližovania ekonomík, ani žiaden dlhodobý politický projekt, a ani žiadna schopnosť investovať do vzťahov s vonkajším svetom.“ Koniec citátu.

Silná Európa je podľa pána Macrona možná len vtedy, ak bude viac integrovaná a dokáže sa rýchlejšie rozhodovať. Jeho návrh viacrýchlostnej integrácie, ktorý predstavil pred dvomi rokmi, by umožnil pokračovať v rozširovaní Únie, pretože pri každej kandidátskej krajine by bolo možné zvoliť najvhodnejšie tempo aj hĺbku integrácie. Väčšina členských štátov ho však vtedy odmietla.

Noví uchádzači o členstvo v Únii tak dnes hrajú vabank: všetko, alebo nič. Buď s nimi EÚ začne rokovať o vstupe, pričom tieto rokovania sú dnes jednosmerné a ako ukazuje príklad Turecka, ťažko jednostranne ukončiteľné – ALEBO s nimi Únia rokovať vôbec nezačne. A tým, že Francúzsko nedávno zablokovalo začiatok prístupových rokovaní so Severným Macedónskom a Albánskom, vyslal pán Macron ostatným členským štátom hneď dva signály.

Po prvé, že trvá na zmene charakteru týchto rokovaní, ktorý si predstavuje ako viac politický, menej byrokratický a hlavne zvratný, čiže taký, ktorý bude môcť Únia v prípade nespokojnosti s výsledkami nielen prerušiť, ale aj ukončiť.

No a po druhé, že debata o jadre a periférii sa pre Francúzsko ešte neskončila. Vráti sa, hoci v trochu inej podobe – nazval by som ju pracovne „členstvo LIGHT“.

Pre vzťah EÚ a štátov Západného Balkánu je koncepcia takéhoto „členstva LIGHT“ logickým kompromisom medzi plným členstvom a len susedským vzťahom. A akonáhle by sa táto forma členstva premietla do zmlúv, stala by sa nepochybne zaujímavou aj pre nacionalistické a euroskeptické sily v dnešnej Únii, možno dokonca aj pre Spojené kráľovstvo, ktorého budúci vzťah k EÚ sa po Brexite ešte len začne tvoriť.

Aby bolo jasné, pán Macron v aktuálnom rozhovore takéto „členstvo LIGHT“ vôbec nespomenul. Ale rovnako ani raz nespomenul slovo „federácia“. Ale jeho predstava akčnej Únie, ktorá už nerozhoduje konsenzom, ale kvalifikovanou väčšinou, Únie, ktorá je globálnou veľmocou a suverénom – to je predstava federálnych Spojených štátov európskych.

Naozaj vrelo každému odporúčam, aby si rozhovor prečítal celý – link nájdete v poznámkach k tomuto podcastu, po zaregistrovaní je celý prepis rozhovoru dostupný bezplatne.

Čo z toho všetkého vyplýva pre Slovensko? Predovšetkým sa zdá, že zatiaľ ešte stále nie sme pripravení vstupovať do zásadnejších diskusií o európskej budúcnosti, minimálne nie verejne. Komentár nášho ministra zahraničných vecí k provokujúcim myšlienkam francúzskeho prezidenta bol viac reflexom diplomata, než premyslenou reakciou rovnocenného partnera. Denník N venoval téme zatiaľ jediný článok, komentár konkurenčného denníka SME je natoľko povrchný, až pripomína karikatúru.

Ak sa zmierime s tým, že zmeny, ktoré popisuje pán Macron, sa skutočne dejú, potom z toho pre nás ako pre malý štát vyplývajú nie celkom príjemné závery.

Po prvé, končia sa časy, kedy sme mohli byť čiernym pasažierom, ktorý sa spolieha, že jeho hranice bude brániť niekto iný, ideálne Amerika. Vyzerá to stále viac tak, že nebude. Možno vtedy, ak za ochranu zaplatíme trhovú cenu – ale naozaj si môžeme dovoliť vsadiť všetko na najatých žoldnierov?

Po druhé, to, čo sa nedávno stalo v Sýrii, má presne také dôsledky, o akých hovorí pán prezident Macron. Náš vojenský spojenec Turecko sa dohodol s naším vojenským spojencom Amerikou, že zaútočí na tretiu krajinu. Ak armáda sýrskeho prezidenta Asada v rámci odvety prekročí turecké hranice a Turecko nás požiada o pomoc podľa článku 5 Severoatlantickej zmluvy, dodržíme náš záväzok voči spojencovi a pošleme do Turecka bojovať našich vojakov? Nie. To, že to vieme povedať už dnes, znamená, že článok 5 už de facto nefunguje.

A to znamená – po tretie – že je v existenčnom záujme Slovenska urýchlene nahradiť oslabenú garanciu vzájomnej bezpečnosti rovnako silným záväzkom. Založeným nielen na spoločnom záujme, ale na skutočnej solidarite. Bolo by nerozumné a nepraktické, ak by tento nový záväzok nebol zároveň zahrnutý v existujúcej bezpečnostnej architektúre NATO, ktorú by mal posilňovať, nie nahrádzať. Podmienka solidarity však znamená, že musí ísť o exkluzívny záväzok európskych štátov, členov Únie, ktorá je viac, než len trhom.

No a po štvrté, solidarita medzi štátmi a národmi nevzniká zo dňa na deň. Je to dividenda za prejavenú dobrú vôľu. Slovensko je malá krajina a to znamená: viac zraniteľná a viac odkázaná na solidaritu silnejších. Z toho zase vyplýva jediné – že je v našom záujme byť konštruktívni, navrhovať, ponúkať. Slovensko si nemôže dovoliť robiť trucpolitiku V4, ak chce, aby jeho bezpečnosť garantovali Francúzi a Nemci.

Tu dnešné vydanie podcastu Modrá vlna ukončím. Určite by sa dalo hovoriť viac, aj lepšie, ale na to si už sám radšej netrúfnem – a hostí tu zatiaľ nemám. Ďakujem vám, že ste si našli čas na počúvanie a ak sa vám môj podcast páčil, napíšte mi cez fejsbukovú stránku Modrej vlny.

Môžete mi tiež nahrať odkaz alebo otázku na domácej stránke Modrej vlny, teda na adrese anchor.fm-lomeno-peter-pomlčka-stach. Tam je tlačidlo odkazovača, vďaka ktorému váš hlas a váš komentár či otázka môže zaznieť v ďalšom dieli podcastu.

Dopočutia nabudúce!

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top