Komisári, 2. časť. A problémy s agentúrou.

Na dnes som si pre vás pripravil dve témy. Najprv sa ešte pár vetami vrátim k procesu vytvárania novej Európskej komisie – nielen preto, že som to minule sľúbil, ale aj kvôli tomu, že verejné vypočúvania navrhnutých kandidátov na eurokomisárov v Európskom parlamente sú v plnom prúde a to tiež stojí za niekoľko poznámok.

Druhou témou, ktorej sa dnes budem venovať, je výber sídla Európskeho orgánu práce. Niektorí si možno pamätáte, že v júni Rada EÚ rozhodla, že sídlom tejto novej európskej agentúry bude Bratislava. Minulý týždeň však prišla pani europoslankyňa a predsedníčka výboru Európskeho parlamentu pre zamestnanosť a sociálne veci Lucia Ďuriš Nicholsonová so správou, že niekto by nám vraj chcel túto agentúru vziať. Každý, kto sa narodil medzi Tatrami a Dunajom, musel pri čítaní jej vyjadrení pocítiť donebavolajúcu nespravodlivosť voči nášmu malému, ale húževnatému národu – a preto som sa rozhodol celú kauzu podrobnejšie preskúmať.

V minulom podcaste som veľa hovoril o tom, že nie je komisár ako komisár. Že predseda, respektíve predsedníčka Komisie je najviac, lebo on či ona sú niečo ako federálny premiér, teda ak by Európska únia bola federáciou, čo žiaľ ešte stále nie je. V poradí dôležitosti potom nasleduje vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ktorý je zároveň aj podpredsedom Komisie – predstavme si ho ako akéhosi európskeho ministra zahraničných vecí. Len tieto dva posty sú priamo zakotvené v európskych zmluvách. Zvyšok hierarchie vychádza z návrhu predsedu, či predsedníčky.

A len zopakujem, že pani von der Leyen navrhla, že jej Komisia bude mať troch výkonných podpredsedov, ďalších piatich podpredsedov do celkového počtu osem a ďalších 22 komisárov tak, aby celkový počet členov Európskej komisie vrátane predsedníčky bol 27.

Minule som porovnával dôležitosť jednotlivých portfólií z pohľadu rozpočtov a počtu zamestnancov. Dnes by som na to chcel nadviazať pohľadom hierarchie vzťahov v rámci Komisie.

Samozrejme, predsedníčka šéfuje všetkým. Zaujímavé je to až na úrovniach pod ňou.

Zo troch výkonných podpredsedov sú dvaja, ktorí majú veľké osobné politické ambície, pán Timmermans z Holandska a pani Vestager z Dánska. Obaja boli kandidátmi na post predsedu Komisie, pán Timmermans za socialistov a pani Vestager za liberálov. Pán Timermans dostal na starosť jednu z hlavných priorít novej Komisie – European Green Deal, čiže transformáciu EÚ na zelenú a udržateľnú ekonomiku. Mal by riadiť až piatich „radových“ komisárov. Pani Vestager má pod sebou komisárov štyroch.

Tretí výkonný podpredseda pôvodne vôbec nemal byť – socialisti aj liberáli chceli využiť oslabenie európskych ľudovcov vo voľbách a na čele Komisie si predstavovali akýsi „triumvirát“ zložený zo slabej predsedníčky a dvoch silných výkonných podpredsedov. Lenže pani von der Leyen si to rozmyslela inak a navrhla aj tretí post výkonného podpredsedu pre ekonomiku. Kandidátom na tento post je jej kolega z Európskej ľudovej strany pán Dombrovskis z Lotyšska. Jemu by sa mali zodpovedať ďalší štyria komisári, ktorí majú na starosti ekonomické portfóliá.

Z ostatných piatich „obyčajných“ podpredsedov riadi najviac „radových“ komisárov pán Borell zo Španielska, ktorý bude mať na starosti zahraničnú politiku Únie. Silnú pozíciu má aj pán Schinas z Grécka, ktorý bude priamo riadiť dvoch komisárov, no bude koordinovať aj časti portfólií ďalších dvoch komisárov, ktorých činnosť inak spadá pod výkonných podpredsedov pána Timmermansa a pani Vestager.

A nakoniec sú tu traja podpredsedovia z Česka, Slovenska a Chorvátska. Pani Věra Jourová je v hierarchii nadriadená komisárovi zodpovednému za spravodlivosť, hoci ktovie, ako to bude v praxi. Pán Maroš Šefčovič a pani Dubravka Šuica pod sebou nemajú žiadneho z komisárov.

Týmto končím úvahy o budúcej Európskej komisii z pohľadu dôležitosti a vplyvu jednotlivých komisárov. Samozrejme, Komisia bude mať v tomto podcaste aj v budúcnosti významné miesto. Jednak preto, že tam, kde iní rozprávajú, Komisia koná, ale aj preto, že sa blíži hlasovanie o zložení novej Komisie v Európskom parlamente. A to naozaj stojí za pozornosť.

******************

Slovenské sídlo Európskej agentúre práce je ohrozené (SITA, prevzalo aj SME)
Jeden z eurovýborov spochybňuje právo Slovenska na sídlo agentúry ELA (TASR, prevzal aj Postoj)
Nicholsonová: Prestížna agentúra by mala zostať v Bratislave (Pravda – aj kontext a stanovisko MPSVaR)

Toto sú len niektoré z titulkov článkov, v ktorých pani europoslankyňa za SaS a predsedníčka výboru Európskeho parlamentu pre zamestnanosť a sociálne veci Lucia Ďuriš Nicholsonová vyjadrila svoje rozhorčenie a obavy týkajúce sa sídla Európskeho orgánu práce – to je totiž oficiálny preklad názvu novej európskej agentúry.

Totiž v piatok 27. septembra zverejnila pani Ďuriš Nicholsonová na svojej fejsbúkovej stránke status, ktorý by sa dal veľmi zjednodušene zhrnúť do vety: Chcú nám potajomky zobrať sídlo novej agentúry a pani poslankyňa urobí všetko, čo bude v jej silách, aby tomu zabránila.

Na jej stanovisko ešte v ten deň reagovalo Stále zastúpenie Slovenska pri Európskej únii, ktoré povedalo, že, citujem:

“Nie je zrejmé, koho bude Európsky parlament žalovať, keďže rozhodnutie o určení sídla ELA je rozhodnutím zástupcov vlád členských krajín EÚ a nie aktom Rady ako inštitúcie EÚ”.

Pre agentúru TASR reagoval aj ďalší europoslanec pán Štefanec, že ak by právny výbor tento návrh aj predložil, musel by získať súhlas väčšiny europoslancov v pléne EP. Najbližšie plenárne zasadnutie EP je pritom až po termíne predpokladanej žaloby. Upozornil tiež, že parlamentný výbor ako taký nemá právomoc žiadať podanie žaloby.

Denník Pravda sa k téme vrátil aj 1. októbra. Pani poslankyňa Ďuriš Nicholsonová zopakovala obvinenie parlamentného výboru pre právne záležitosti z netransparentnosti, pretože nedostala informáciu, že bude rokovať o možnom napadnutí právoplatnosti rozhodnutia o sídle Európskeho orgánu práce zo strany Európskeho parlamentu pred Európskym súdnym dvorom. S odstupom niekoľkých dní však jej vyjadrenia boli celkovo o niečo pokojnejšie:

(clip)

“Čo sa týka toho, že či by naozaj mohli niečím znemožniť to rozhodnutie, ktoré už raz bolo urobené, to znamená to, aby sídlo ELA bolo v Bratislave, to považujem za veľmi málo pravdepodobné. (…) O čo sa oni v tom stanovisku snažia je prakticky spochybniť ten process rozhodovania, že kto má o tom rozhodovať, kde v budúcnosti budú sídla európskych agentúr. To je v poriadku, na to majú úplné právo, ale nemali by to robiť na rozhodnutí, ktoré už bolo urobené.”

Nato, aby bolo možné posúdiť naliehavosť obáv pani europoslankyne a zmysluplnosť reakcie slovenských diplomatov v Bruseli, je asi najlepšie najprv povedať niečo o kontexte. Teda o tom, ako sa vyberajú sídla európskych agentúr a prečo s tým Parlament nie je spokojný a chce to zmeniť.

Začnem citátom:

“Agentúry sa zriaďovali jednotlivo a ich vznik nesprevádzala celková́ vízia ich úlohy a miesta v rámci Únie.”

Toto konštatovanie nájdeme hneď v úvode Spoločného vyhlásenia Európskeho parlamentu, Rady a Európskej komisie o decentralizovaných agentúrach z júla 2012. Zároveň sa však práve toto vyhlásenie snažilo dovtedajší stav zmeniť a vniesť do spôsobu rozhodovania o vzniku a sídle nových európskych agentúr konkrétne objektívne kritériá. Dovtedy existovali len kritériá politické a geografické – čím sa myslí to, že prednosť mali nejakú dobu dostávať tzv. nové členské státy.

Prílohou tohto vyhlásenia troch európskych inštitúcií je dokument nazvaný “Spoločný prístup”. V bode 6 tohto dokumentu sa okrem iného píše, že politické rozhodnutie o sídle agentúry sa prijíma buď spoločnou dohodou medzi zástupcami členských štátov na úrovni hláv štátov alebo predsedov vlád, alebo Radou. A nájdeme tu aj odporúčanie, aby sa z praktických dôvodov o sídle agentúry rozhodovalo pred koncom legislatívneho procesu.

Pre náš kontext je dôležitá ešte jedna vec. Toto spoločné vyhlásenie Parlamentu, Rady EÚ a Komisie nedáva Parlamentu vlastne vôbec žiadnu možnosť aktívne zasiahnuť do procesu zriaďovania a inej než symbolickej kontroly európskych agentúr. To je naozaj zvláštne, pretože zároveň platí, že žiadna nová agentúra nemôže vzniknúť bez súhlasu Parlamentu. Zriaďovacie listiny agentúr sú vlastne zákonmi – konkrétne nariadeniami Európskeho parlamentu a Rady, ktoré tieto dve inštitúcie prijímajú spoločne.

Ktovie, ako dlho by ešte Parlament tento naozaj nevyvážený stav toleroval, keby neprišiel Brexit a s ním aj potreba nájsť nové sídlo pre Európsku liekovú agentúru. Do finále rozhodovania sa dostali ponuky holandského Amsterdamu a talianskeho Milána. A potom v novembri 2017 prišli tri kolá hlasovania a v každom z nich dostali obe ponuky rovnaký počet hlasov. Podľa pravidiel, na ktorých sa predtým členské štáty dohodli, nasledovalo hodenie mincou a náhoda rozhodla v prospech Holandska.

Taliani to dali na súd, ktorý prehrali a poslanci Európskeho parlamentu si uvedomili, že predsa nie je možné, aby jednoeurová minca mala väčší vplyv na rozhodovanie o sídlach európskych agentúr, než má demokraticky volený parlament, od ktorého sa očakáva, že verdikt jednoeurovky už len formálne potvrdí.

Táto frustrácia Parlamentu sa prejavila už pri schvaľovaní nového sídla liekovej agentúry. V legislatívnom uznesení, ktorým parlament prijal v prvom čítaní návrh na zmenu sídla z Londýna na Amsterdam, zároveň oznámil, že odstupuje od spomínaného spoločného vyhlásenia Európskeho parlamentu, Rady Európskej únie a Európskej komisie o decentralizovaných agentúrach z roku 2012 a žiada úzke zapojenie Európskeho parlamentu do procesu rozhodovania o sídlach a presídlení agentúr a orgánov vzhľadom na svoje výsady spoluzákonodarcu v rámci riadneho legislatívneho postupu.

Aby Rada ani Komisia nemali žiadne pochybnosti o tom, že to poslanci myslia vážne, parlament k tomuto legislatívnemu uzneseniu pripojil ešte vyhlásenie, v ktorom zdôraznil, že trvá na tom, aby sa postup výberu nových sídiel agentúr zrevidoval a v súčasnej podobe sa už viac nepoužíval.

To bol október 2018. Zdôrazňujem to preto, lebo v tom čase sa už vo výboroch prerokovával návrh Európskej komisie na zriadenie Európskeho orgánu práce, takže ako poslanci, tak členské štáty vedeli, že čo presne mal Parlament svojím vyhlásením na mysli. Ak by som to mal vyjadriť jednou vetou: “Chceme spolurozhodovať, máme na to právo zo zmlúv a ak sa nás pokúsite zase obísť, bude problém.”

No samozrejme, skúsili to. V návrhu na zriadenie novej agentúry chýbalo sídlo – aby sa všetko stihlo, Komisia ho zverejnila už v marci 2018. Členské štáty sa však s výberom neponáhľali – tipujem, že kalkulovali s tým, že aj keď budú poslanci nespokojní, po eurovoľbách v máji 2019 si už na celú vec nikto nespomenie. Termín na podávanie ponúk si preto stanovili presne na máj. Ponuky dali 4 členské štáty – Bulharsko, Cyprus, Lotyšsko a Slovensko. O tom, že sídlo tejto agentúry bude nakoniec v Bratislave, rozhodli zástupcovia členských štátov 13 júna, teda v čase, keď ešte poslanci ani neboli rozdelení do výborov.

Lenže parlament, to nie sú len jednotliví poslanci, parlament je inštitúcia s pamäťou. A výbor pre právne veci je presne ten výbor, ktorý informuje Parlament v prípade, že má podozrenie na porušenie práva Únie a predseda Parlamentu podá v súlade s odporúčaním tohto výboru žalobu. Nemusí čakať na schválenie plénom, ale môže ho na začiatku nasledujúcej schôdze požiadať, aby rozhodol, či žalobu podporí. Môže, nemusí.

Nie som právnik a tá časť rokovania výboru pre právne veci, v ktorej sa diskutuje o právnych sporoch, ktoré sa týkajú alebo môžu týkať Parlamentu, je prístupná len členom a náhradníkom tohto výboru a materiály z nej sú dôverné. Ale aj tak si skúsim tipnúť, koho by Parlament mohol žalovať a za čo.

Parlament odstúpil od dohodnutého postupu pri rozhodovaní o sídlach európskych agentúr. Rada EÚ jeho oznámenie formálne vzala na vedomie, no vzápätí rozhodla o sídle Európskeho orgánu práce presne podľa týchto pravidiel. Urobila to zámerne, čo je zrejmé aj z načasovania tohto rozhodnutia.

Čiže na otázku pracovníkov nášho stáleho zastúpenia v Bruseli by som ako laik odpovedal, že podľa mňa žalovanou stranou by mohla byť Rada. Žaloba by mohla žiadať zrušenie rozhodnutia o výbere sídla agentúry, pretože po odstúpení Parlamentu od spoločnej dohody troch inštitúcií neexistoval žiaden právny základ, ktorý by umožňoval rozhodovať zástupcom členských štátov. Mimochodom, o sídle hlasovali zástupcovia vlád, nie ich predsedovia alebo prezidenti, ako požadovala pôvodná dohoda, teda spoločné stanovisko z roku 2012. To mi príde ako ďalší dôvod, prečo by Súdny dvor mohol takéto rozhodnutie zrušiť.

A teraz, keď sme si spoločne prešli kontext celej kauzy, pozrime sa na jednotlivé tvrdenia pani europoslankyne Ďuriš Nicholsonovej.

Áno, stanovisko výboru bolo dôverné, ale nie preto, že by išlo o nejakú protislovenskú intrigu, ale preto, že rokovania o prípadných súdnych sporoch Parlamentu sú vo výbore pre právne veci VŽDY neverejné. Možno preto, že niektoré z týchto prípadov sú citlivé, možno preto, aby sa zabránilo tlakom na rozhodovanie predsedu parlamentu o prípadnej žalobe. Ale nie, nie je to preto, aby niekto vyšiel v ústrety nejakému nemenovanému členskému štátu, ani kvôli nejakej temnej protislovenskej intrige, ako naznačuje pani poslankyňa vo svojom facebookovom statuse.

Nie, nie je povinnosťou predsedníčky právneho výboru pozývať na takéto rokovanie predsedníčku gesčného výboru – môže to urobiť, ale nemusí. V tomto konkrétnom prípade navyše nejde o problém s agentúrou ako takou, ale o potenciálne porušenie európskych zmlúv pri rozhodovaní o jej sídle. Pohľad pani predsedníčky výboru pre zamestnanosť a sociálne veci by bol možno zaujímavý, ale nie relevantný.

Áno, Taliani boli nespokojní s tým, že minca rozhodla o premiestnení Európskej liekovej agentúry do Holandska. Ale toto rozhodnutie je definitívne a právne nenapadnuteľné, pričom nové sídlo je už zapísané aj v nariadení o tejto agentúre. No pre Talianov nemá zmysel spochybňovať rozhodnutie o umiestnení Európskeho orgánu práce na Slovensko, pretože oni o túto agentúru nemali žiaden záujem, nepredložili ponuku a prípadné zrušenie tohto rozhodnutia by nemalo nijaký vplyv na liekovú agentúru.

Celá táto kauza týkajúca sa prvej slovenskej európskej agentúry má aj jeden naozaj zábavný rozmer. Pani Ďuriš Nicholsonová, ktorá so skutočným zápalom a naozaj veľmi presvedčivo bojuje za Európsky organ práce s rozpočtom, ktorý postupne dosiahne cca 51 miliónov eur a zamestnávať bude až 144 zamestnancov, je členkou strany SaS pána Sulíka. A na kandidátke tejto strany išla do eurovolieb s programom. Podľa tohto programu patrí k najväčším problémom EÚ dnes, citujem:

“Nárast počtu európskych agentúr a zamestnancov EÚ. Rôznych agentúr síce máme čoraz viac, tento trend sa však nezdá́ byť riešením problému, ale skôr jeho súčasťou.” Našťastie, v čase písania programu SaS pre voľby 2019 ešte Európsky orgán práce neexistoval.”

Samotná pani Ďuriš Nicholsonová to hovorí minimálne od roku 2014. Jej vtedajšie vyjadrenie je úplne konzistentné s aktuálnym europrogramom jej strany – a zároveň len ťažko zlučiteľné s jej dnešným rozhorčením.

Ďakujem vám, že ste si našli čas na dnešný podcast. Dúfam, že vás zaujal a možno aj trochu pobavil a že sa stanete jeho pravidelnými odberateľmi.

Ak by ste chceli aktívne vstúpiť do tvorby Modrej vlny, pozývam vás na domácu stránku Modrej vlny, ktorú nájdete na adrese achor.fm-lomeno-peter-pomlčka-stach. Tam nájdete tlačidlo, ktoré vám umožní nahrať vašu otázku, odkaz či pripomienku. Váš hlas a váš komentár či otázka potom môže zaznieť v ďalšom diely podcastu.

Rovnako môžete komentovať jednotlivé časti aj na facebookovej stránke Modrá vlna. S odstupom niekoľkých dní na nej nájdete aj kompletné texty jednotlivých častí.

Aj dnes sa rozlúčim malou prosbou: ak vás Modrá vlna zaujala a počúvate ju na niektorej z platforiem, ktoré umožňujú poslucháčom, aby napísali krátku recenziu, tak, ako to je napríklad na aplikácii Apple Podcast alebo iTunes, chcem vás poprosiť o takúto malú spätnú väzbu.

Vopred ďakujem a teším sa zase o týždeň!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top