I want Europe to become the first climate-neutral continent in the world by 2050. (…) To make this happen, we must take bold steps together. I will put forward a Green Deal for Europe in my first 100 days in office. I will put forward the first ever European Climate Law which will set the 2050 target into law. (…) It means change. All of us and every sector will have to contribute, from aviation to maritime transport to the way each and everyone of us travels and lives.
(Preklad: Chcem, aby Európa bola prvým klimaticky neutrálnym kontinentom na svete do roku 2050. (…) Aby sa nám to podarilo, musíme naozaj prijať veľmi odvážne kroky, spoločne. Predstavím „Green Deal for Europe“, a to počas prvých 100 dní vo svojom úrade. Zároveň predstavím prvý Európsky klimatický zákon, ktorý zakotví tieto ciele. (…) Znamená to, že sa musíme zmeniť. Každý jeden z nás, každý sektor musí prispieť, od letectva cez námornú prepravu, tak, aby sme zároveň zmenili aj to, ako každý jeden z nás cestuje a žije.)
To bola predsedníčka Európskej komisie pani Ursula von der Leyen a jej prejav zo 16. júla, v ktorom ešte ako kandidátka na tento post sľúbila poslancom Európskeho parlamentu, že v rámci prvých sto dní v úrade predloží návrh Európskeho ekologického dohovoru, alebo tiež European Green Deal. „Európsky ekologický dohovor“ je oficiálny slovenský preklad Komisie – pre zaujímavosť, v češtine je to „Zelená dohoda pro Evropu“.
Odvtedy uplynulo šesť mesiacov, pani von der Leyen splnila svoj sľub a „Európsky Green Deal“ je témou tohto podcastu.
Na začiatok treba asi povedať, že nebudem rozoberať obsah celého dohovoru, ani popisovať jednotlivé navrhované opatrenia, ktorých je až päťdesiat. Na to ešte bude priestor neskôr, keď ich Komisia začne postupne predkladať do Európskeho parlamentu. V tomto vydaní Modrej vlny sa chcem radšej venovať niektorým súvislostiam, ktoré považujem za zaujímavé.
- Predovšetkým je poučné porovnať súčasný „European Green Deal“ s jeho americkými predchodcami
- Prvým z nich je „New Deal“ alebo „Novú údel“ prezidenta Roosevelta z tridsiatych rokov minulého storočia
- No a ten na začiatku 21. storočia inšpiroval (stále ešte v Amerike) vznik ekologickej politickej platformy pod názvom „Green New Deal“
- Ide o termín, ktorý v roku 2007 spopularizoval novinár Thomas Friedman v amerických novinách New York Times
- Jeho dlhý článok nazvaný „The Power of Green“ zostáva aj po dvanástich rokoch vizionárskym textom, pretože environmentálny obrat smerom k čistej energii a znižovaniu emisií skleníkových plynov je v ňom predstavený zároveň aj ako geopolitická, bezpečnostná a ekonomicko-sociálna priorita – možno dokonca nevyhnutnosť
- Tento obrat chápe Friedman ako mainstreamovú politiku, ktorej úspech závisí od inovácií a tie zase od schopnosti mobilizovať trhový kapitalizmus
- Doslovne píše, že jediná vec, ktorá je silnejšia ako Matka Príroda je Otec Chamtivosť („The only thing as powerful as Mother Nature is Father Greed“)
- Od roku 2010 bol „Green New Deal“ súčasťou volebných programov prezidentských kandidátov americkej strany Zelených
- Po kongresových voľbách v roku 2018 sa vďaka viacerým novozvoleným členom a najmä členkám amerického Kongresu z Demokratickej strany stal „Green New Deal“ dostal na nejaký čas medzi hlavné témy americkej politiky
- Pre európskeho pozorovateľa je jeho asi najvýraznejšou podporovateľkou členka Kongresu Alexandria Ocasio Cortez
Naspäť do Európy:
- V januári 2019 sa myšlienka „Zeleného údelu“ asi po prvýkrát objavuje v prostredí európskej politiky – prináša ju sem pán Michel Barnier, bývalý eurokomisár a ešte stále vyjednávač EÚ pre Brexit
- V článku pre Project Syndicate o budúcnosti Európy priamo spomenul inšpiráciu z diania v USA a navrhol viacero možných opatrení na európskej úrovni, od obehového hospodárstva (circular economy) až po elektrifikáciu dopravy
- Jeho článok v tom čase viacerí komentátori vnímali ako prejav ambície stať sa po voľbách predsedom novej Komisie
- Ďalší podobný článok zverejnil v apríli – pod názvom „Its Time for a Green EU Deal“
- V ňom v podstate vychádzal z komunikácie, ktorú zverejnila Európska komisia ešte koncom novembra 2018 pod názvom „Čistá planéta pre všetkých“ s podtitulom „Európska dlhodobá strategická vízia pre prosperujúce, moderné, konkurencieschopné a klimaticky neutrálne hospodárstvo“ – tá však ešte neobsahovala termín „Green Deal“
- samozrejme, politický program Komisie pod názvom „The European Green Deal“ je omnoho viac rozpracovaný a konkrétnejší, predovšetkým v navrhovaných opatreniach
- to, čo hovorím, nie je kritika novej Komisie a jej predsedníčky – ja len chcem pripomenúť, že európsky „Green Deal“ sa nezrodil ani náhodou, ani zo dňa na deň, ale že základy preň pripravila už predošlá Komisia pod vedením pána Junckera a komisára Caneteho
- Balík opatrení nazvaný „European Green Deal“ je rovnako ako Rooseveltov „Nový údel“ súborom štátnych intervencií reagujúcich na vážnu krízu
- Zatiaľ čo prezident Roosevelt zmierniť dopady krachu americkej burzy v roku 1929 a následnú Veľkú hospodársku krízu (Great Depression) a navrhnúť opatrenia, ktoré by zabránili jej opakovaniu v budúcnosti, „European Green Deal“ je reakciou na klimatickú zmenu a ňou vyvolanú krízu životného prostredia
V Spojených štátoch sa nositeľmi myšlienky novej spoločenskej zmluvy založenej na boji proti klimatickej zmene stali skôr ľavicovo orientovaní poslanci a poslankyne Demokratickej strany (aj keď teda napríklad myšlienka bezplatnej zdravotnej starostlivosti, ktorá je v USA považovaná za extrémne ľavicovú, je u nás vecou spoločenského konsenzu a politického mainstreamu), v Európe táto téma (boj proti klimatickej zmene cez štátnu reguláciu, kontrolu a podporu) oslovuje aj stredo-pravých politikov:
- predsedníčka Európskej komisie, ktorá ňou definovala svoj mandát, je nemecká kresťanská demokratka
- cieľ dosiahnutia klimatickej neutrality Únie do roku 2050, ktorý je kľúčovým záväzkom európskeho zeleného dealu, podporilo 26 z 27 hláv členských štátov EÚ – čiže rovnako socialisti, liberáli aj konzervatívci. Jedinou výnimkou bolo Poľsko, ale aj jeho predseda vlády zdôraznil, že to, s čím nesúhlasí, je cieľový dátum, nie samotná ambícia znižovania emisií a prechodu na čistú energiu
- no a nakoniec tu máme Európsky parlament, v ktorom táto téma od začiatku volebného obdobia rozdeľuje skupinu poslancov stredo-pravej Európskej ľudovej strany
- výborne to bolo vidieť pri hlasovaní o uznesení parlamentu o vyhlásení klimatickej núdze 28 novembra 2019: zatiaľ čo socialisti (až na dvoch pomýlencov z Poľska) a liberáli toto uznesenie podporili všetci, klub ľudovcov sa rozdelil v pomere 70 za / 81 proti / a 14 sa zdržalo
- treba tiež povedať, že toto rozdelenie nekopíruje deliacu čiaru medzi starými a novými členskými štátmi, Západom a Východom – rozdelení sú napríklad aj nemeckí kresťanskodemokratickí poslanci, zatiaľ čo napríklad tí maďarskí z vládnucej strany FIDESZ hlasovali všetci za
Ďalší podstatný rozdiel je aj v konkrétnosti návrhov. V USA sú zatiaľ na stole len rezolúcie o New Green Deale – jednu navrhla pani Alexandra Ocasio Cortez v Snemovni reprezentantov, druhú pán Edward Markey v Senáte – a tie sú z definície omnoho menej konkrétne, než oznámenie Európskej komisie o „Európskom ekologickom dohovore“.
Vidieť to napríklad už na hlavnom záväzku, ktorým je v Amerike aj Európe dosiahnutie klimatickej neutrality. Americký návrh rezolúcie neobsahuje žiaden konkrétny termín, hoci programový dokument, ktorý predstavili progresívni Demokrati na čele s pani Ocasio-Cortez, obsahuje cieľ dosiahnuť uhlíkovú neutralitu už v roku 2030. Tento cieľ je mnohými, vrátane odborníkov, považovaný za nereálny. Možno aj preto sa nakoniec do návrhu rezolúcie vôbec nedostal. Naproti tomu európsky väčšinový konsenzus sa ustálil na roku 2050 – tento dátum je považovaný za realistický, je na ňom politická zhoda (s výnimkou Poľska a pracuje s ním aj Európska komisia vo svojich návrhoch.
Vráťme sa teraz ešte raz naspäť k tomu názvu – Green Deal. Na jednej strane ma trochu vyrušuje ten oficiálny slovenský preklad – „ekologický dohovor“ – pretože tam nie je ani slovo „zelený“, ani slovo „údel“, ktorým sa odjakživa prekladal „deal“ prezidenta Roosevelta.
Navyše, neviem si predstaviť zmysluplnú diskusiu o dôležitosti a správnosti navrhovaných opatrení so slovenskými voličmi, ktorej predmetom by bol „európsky ekologický dohovor“. Slová „green“ aj „deal“ sú v angličtine používané v bežnej reči – pri započutí slova „dohovor“ si však väčšina ľudí predstaví buď akýsi neurčitý, no o to formálnejší dokument obsahujúci záväzok viacerých strán, alebo ho pochopia ako imperatív druhej osoby slovesa „dohovoriť“.
Pomerne dlho som meditoval nad tým, že ako asi rozmýšľali slovenskí prekladatelia v Komisii, keď hľadali najvhodnejší preklad slova „deal“. Rooseveltov „New Deal“ naznačoval novú spoločenskú zmluvu alebo dohodu medzi občanmi a štátom. Podobná spoločenská dohoda je aj predpokladom pre tak zásadnú zmenu pohľadu na ľudské aktivity, akú si vyžaduje boj proti klimatickej zmene. A od dohody k dohovoru nie je až tak ďaleko –významový posun, ktorý tam podľa mňa je, môže byť výsledkom snahy prekladateľov zdôrazniť trvácnosť záväzku, ktorý na seba Európa berie.
Naozaj by ma však zaujímalo, prečo im vadilo slovo „zelený“. Veď toto slovo sa začalo používať ako náhrada cudzo znejúceho výrazu „ekologický“ práve preto, že je domáckejšie, zrozumiteľné, dokonca ilustratívne. Zelené strany, politiky a iniciatívy sú už dávno súčasťou každodennej politickej reality aj jazyka. Dôvod, prečo sa naši prekladatelia napriek tomu rozhodli pre „ekologický dohovor“ a ohrnuli nos nad „zelenou dohodou“, ktorú si vybrali bratia Česi, je asi mimo môj pochop.
Niekomu by sa mohlo zdať, že otázka názvu je taká nepodstatná blbôstka. Podľa mňa nie je. Pretože naozaj nejde o nič menšie, ako o novú spoločenskú zmluvu medzi občanmi a štátom, medzi členskými štátmi a Úniou, medzi občanmi a Európou. Táto spoločenská zmluva bude klásť na plecia ľudí veľký záväzok v podobe verejných investícií, na ktoré sa budú musieť poskladať z daní, ale nielen to. Mnohé pracovné miesta zaniknú a ľudia, ktorí ich vykonávali, sa budú musieť naučiť robiť niečo iné. Mnohé veci, ktoré sú dnes lacné a široko dostupné, zdražejú a budeme si ich môcť dovoliť kupovať menej často – potraviny, oblečenie, elektronika, doprava, stavebný materiál, vlastne čokoľvek. Prechod na klimaticky neutrálnu ekonomiku je vlastne tak trochu podobný prechodu z plánovanej na trhovú ekonomiku, ktorý Slovensko ešte ako súčasť československej federácie absolvovalo začiatkom deväťdesiatych rokov. A tá transformácia by vtedy nebola možná bez toho, aby väčšina občanov rozumela tomu, prečo to bolo treba urobiť a dôverovala politikom, že robia to, čo je nevyhnutné a robia to dobre.
Ale ťažko kritizovať prekladateľov, keď ani väčšina politikov, minimálne tých slovenských, zatiaľ nechápe, aká zásadná zmena nás všetkých čaká. Svet okolo nás sa totiž zmení bez ohľadu na to, či ľudia v EÚ a mimo nej zmenia svoje správanie vo vzťahu k atmosfére a prírode, alebo nie. Zmeniť správanie znamená prijať Green Deal za svoj a byť ochotný vopred zaplatiť obrovské náklady s ním spojené – vnímať ich ako investíciu do budúcnosti. Nepríjemné je to, že investovať musí súčasná generácia, ale benefit z takejto investície využije až tá nasledujúca.
Alternatívou je neurobiť nič a platiť stále vyššiu cenu za prežitie v stále náročnejších podmienkach. Náklady na prežitie nie sú investíciou, ide skôr o stále sa zvyšujúcu pokutu. Tieto náklady budú vždy omnoho vyššie, ako investícia do bezuhlíkovej ekonomiky. Pre spoločnosť s oslabenou medzigeneračnou solidaritou však môžu byť napriek tomu psychologicky prijateľnejšie, pretože ich platí každá generácia sama za seba.
V súvislosti so zasadnutím Európskej rady, na ktorom hlavy členských štátov odsúhlasili cieľ klimatickej neutrality do roku 2050, bolo fascinujúce sledovať správanie štátov V4
- tri zo štyroch štátov sa ešte pred zasadnutím vyhrážali, že Európsky green deal nepodporia
- Česi a Maďari chceli zmienku o tom, že jadrová energetika tiež patrí medzi tzv. čistú energiu, pričom Maďari pôvodne navyše žiadali aj viac peňazí
- Poliaci, ktorí nakoniec nepodporili záväzný deadline 2050, pretože väčšina ich energie sa vyrába v uhoľných elektrárňach, chceli viac času – v jednom momente počas rokovaní navrhli rok 2070
- Jediné Slovensko nemalo žiadne zásadné podmienky
- Niekto by mohol povedať, že je to preto, lebo Slovensko ráta s tým, že po dostavbe Mochoviec bude mať taký energetický mix, že dokáže splniť svoju časť záväzku
- Ale podľa mňa sa dá na tento prejav nesúdržnosti V4 pozrieť aj inak
- Európsky “Green Deal” sa vďaka svojmu charakteru zásadnej transformácie ekonomiky a celej spoločnosti môže stať novým filtrom, ktorý oddelí jadro Únie od jej periférie
- A potom by bolo len logické, ak by jediný člen V4, ktorý má euro a vďaka tomu to má do jadra bližšie, tentokrát znovu potichu poodstúpil od hlasne vykrikujúcich susedov, ktorí euro nezaviedli
Žiaľ, všetko nasvedčuje tomu, že v princípe správne a chvályhodné rozhodnutie slovenského premiéra pána Pellegriniho udržať si určitý odstup a neklásť si vopred veľkohubé podmienky nebolo výsledkom politickej vízie jeho strany Smer-SD, alebo konsenzu vo vláde, ktorú vedie.
Svedčia o tom zverejnené volebné programy strán vládnej koalície. SNS v tom svojom o klimatickej zmene ani nechyrovala, Smer-SD ani Most-Híd zatiaľ žiaden program ani nepredstavili. Mimochodom, keď už to spomínam, tak len dodám, že s výnimkou koalície PS/Spolu a (prekvapivo) KDH sa klimatickej zmene nevenujú ani opozičné strany. Ani PS/Spolu a KDH však vo svojich programoch nezaťažujú voličov tým, že by svoje úvahy na túto tému dali do európskeho kontextu.
Tipol by som si, že za lucídnu európsku politiku v oblasti zelenej zmeny všetkého dnes vďačíme dobrým úradníkom, nie politikom. A potichu dúfam, že títo neznámi a nikým nevolení hrdinovia budú vo svojom boji pokračovať aj po voľbách, nech už sa skončia akokoľvek. Bude to potrebné.
Z pohľadu európskeho postavenia Slovenska stojí za to zamyslieť sa, či a ako by Slovensko mohlo zúročiť svoju pripravenosť a ochotu niesť svoj diel zodpovednosti za realizáciu európskeho zeleného dohovoru. Nedávno som kdesi narazil na informáciu, že pokiaľ hladina svetových oceánov v dôsledku klimatickej zmeny stúpne o viac ako X centimetrov, až tretina Holandska sa ocitne pod vodou. A Holandsko nie je zďaleka jediným členským štátom Únie s vlastným pobrežím, hoci väčšiemu existenčnému riziku sú vystavené asi už len Benátky. Štáty najviac ohrozené klimatickou zmenou sú potenciálne najvďačnejšími spojencami každého, kto berie vážne hrozbu, ktorej čelia – napríklad aj Slovenska.
Na záver možno ešte jedna krátka myšlienka. „New Deal“ prezidenta Roosevelta vo svojich dôsledkoch rozšíril hranice pôsobnosti americkej federálnej vlády a posilnil jej inštitúcie. Som presvedčený, že tento potenciál sa skrýva aj v Európskom zelenom deale. A ako presvedčený eurofederalista a veľký fanúšik Spojených štátov európskych dúfam, že sa tento potenciál podarí realizovať.
Dopočutia nabudúce!
Odkazy:
Thomas L. Friedman: The power of green
https://www.nytimes.com/2007/04/15/opinion/15iht-web-0415edgreen-full.5291830.html
European Green Deal
https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=CELEX:52019DC0640&from=EN
Michel Barnier: It’s Time for a Green EU Dealí