Kam až dočiahne ruka Ameriky

Dnes budem hovoriť o schopnosti Spojených štátov amerických účinne zablokovať prístup nielen osôb, ale aj firiem a dokonca celých krajín, do globálneho finančného systému. Tomuto typu sankcie dnes nedokáže čeliť ani malé Slovensko, ani žiaden veľký členský štát Európskej únie, dokonca ani Únia ako celok.

A to je nepríjemné z pohľadu našej slovenskej, aj spoločnej európskej suverenity.

Začnem Slovenskom. Desiateho decembra minulého roku priniesol denník N ako prvý správu o tom, že americká vláda zapísala slovenského občana Mariána Kočnera na takzvaný Magnického zoznam kvôli podozreniu z vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Podľa oficiálneho zdôvodnenia uvedeného na stránke ministerstva zahraničných vecí USA bol pán Kočner zaradený do skupiny ľudí podozrivých z vážneho porušenia ľudských práv. Pri jeho mene sa spomína aj to, že investigatívna žurnalistika pána Kuciaka odhalila, ako Kočner zarobil milióny eur podvodnými daňovými vratkami a korupciou a tiež ukázala na jeho prepojenia na políciu a prokuratúru. Kočner sa tak stal vôbec prvým Slovákom a druhým občanom Európskej únie, ktorý sa ocitol na tomto sankčnom zozname.

V situácii, kedy na Slovensku silnejú pochybnosti o schopnosti štátu zablokovať majetok obvineného, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z trestnej činnosti, je to samozrejme dobrá správa. Pri jej čítaní ma však prekvapilo, aký veľký praktický dosah majú sankcie, ktoré voči osobám na Magnického zozname uplatňuje vláda Spojených štátov.

Podľa vyjadrenia amerického veľvyslanectva v Bratislave nebude môcť Kočner, citujem:

„používať americký finančný systém na žiadne porušovanie zákonov. Zároveň toto rozhodnutie chráni americký finančný systém pred potenciálnym zneužívaním zo strany pána Kočnera.“

Koniec citátu.

Denníku N sa podarilo kontaktovať aj pána Browdera, ktorý stál za návrhom Magnického zákona prijatého ešte v roku 2012 v americkom Kongrese. Podľa neho, citujem:

„Každá banka na svete zastaví biznis so sankcionovanou osobou v momente, ako sa ocitla na Magnitského zozname. Finančný život tejto osoby je v skutočnosti zruinovaný. Ovplyvní to aj kreditné karty, aerolinky a takmer všetko ostatné“.

Koniec citátu.

Ani nie týždeň po zaradení Mariána Kočnera na Magnického zoznam prijal americký Kongres v každoročne aktualizovanom zákone o národnej obrane sankcie proti špecializovaným stavebným firmám pracujúcim na ukladaní podmorského plynového potrubia pre plynovod NordStream 2 v Baltickom mori. V reakcii na ohlásené sankcie tieto firmy vzápätí oznámili, že s prácou končia.

Sankcie však prišli príliš neskoro nato, aby dokázali projekt NordStream 2 zastaviť, alebo aspoň výraznejšie spomaliť. Podľa vyjadrení zástupcov ruskej plynárenskej spoločnosti Gazprom bude projekt dokončený ruskou stranou do konca tohto roka.

Americký časopis Forbes v článku venovanom týmto sankciám napísal, že prišli asi s ročným oneskorením. Zároveň pripomína, že cieľom sankcií nebol Gazprom, ani veľké energetické spoločnosti, ktoré sú jeho partnermi v projekte NordStream 2: Royal Dutch Shell, Uniper, Engie, či rakúska OMV.

Obľúbenou kratochvíľou nás Stredoeurópanov je v súvislosti s NordStreamom kritizovať „západniarov“, predovšetkým Nemcov a Francúzov, za budovanie nového potrubia pre ruský plyn. Tento podcast však nie je o energetickej politike Únie a jej členských štátov, ale o jednom z menej viditeľných nástrojov americkej globálnej politiky – o sankciách. Kočner aj NordStream sú len dva z mnohých príkladov jeho použitia.

Ako je možné, že nielen „každá banka na svete“, ako povedal denníku N pán Browder, ale aj leteckí dopravcovia a množstvo ďalších veľkých aj menších spoločností rešpektuje rozhodnutie americkej vlády o zmrazení, teda zablokovaní majetku nejakého človeka alebo firmy, a to aj vtedy, ak tento človek nie je občanom Spojených štátov amerických a ani on, ani tieto firmy či ich majetok nepodliehajú zákonom tejto krajiny?

Je to preto, lebo americký dolár je hlavnou svetovou rezervnou menou a vďaka tomu je zároveň väčšina svetového finančného systému pod americkou kontrolou.

Ako fungujú americké sankcie

Na tomto mieste má zmysel povedať pár slov o rozdiele medzi primárnymi a sekundárnymi sankciami. Primárne sankcie sú tie, ktoré zakazujú občanom štátu, ktorý sankcie prijal – fyzickým aj právnickým osobám – aby sa zapájali do obchodných alebo finančných transakcií s osobami, firmami alebo štátmi, ktoré sú na sankčnom zozname. Napríklad primárne sankcie voči Iránu môžu pod hrozbou vysokej pokuty zakázať americkým firmám, aby obchodovali s iránskou ropou.

Na druhej strane sú sekundárne sankcie, ktoré sú zamerané na občanov a firmy tretích štátov. Ich cieľom je odradiť ich od toho, aby obchodovali s osobami alebo firmami na akčnom zozname a využívajú na to rovnaký mechanizmus – zákaz pre občanov a firmy vlastného štátu spolupracovať s tými, ktorí by sankcie porušili. Neviem, či je to dostatočne zrozumiteľné, tak zase jeden príklad: sekundárne sankcie USA proti Iránu môžu napríklad zahŕňať hrozbu, že každá ne-americká banka, ktorá poskytne pôžičku iránskej firme, dostane zákaz vykonávať operácie na americkom trhu, alebo v amerických dolároch.

Možno ešte zrozumiteľnejší príklad sekundárnych sankcií predstavuje zaradenie Mariána Kočnera na Magnického zoznam. Primárne sankcie voči ľuďom na tomto zozname spôsobia, že americké spoločnosti VISA a MasterCard mu vypovedia svoje služby a Kočner sa ocitne bez platobných kariet. Nebude si môcť vybrať peniaze z bankomatu, ani objednať knihu z Amazonu. Nebude si môcť kúpiť ani letenku.

Ale potom sú tu ešte sekundárne sankcie. Banky mu zmrazia jeho účty – nebude s nimi môcť manipulovať, nebude si môcť vybrať peniaze, nebude mu pripisovaný úrok – v opačnom prípade by im totiž hrozilo, že napríklad americké platobné spoločnosti s nimi prerušia spoluprácu a platobné karty všetkých ich klientov zo dňa na deň prestanú fungovať. A to je asi to najmenej zlé, čo by sa im mohlo stať.

Čiže primárne sankcie bránia americkým občanom a firmám spolupracovať s osobami, firmami a štátmi na sankčnom zozname. Sekundárne sankcie americkým občanom bránia aj v spolupráci s tými osobami a firmami, ktoré síce na sankčnom zozname nie sú, ale obchodujú s tými, ktorí sú. A vďaka dominancii amerického dolára vo svetovom finančnom systéme je dosah sekundárnych sankcií USA obrovský.

Medzi primárnymi a sekundárnymi sankciami je ešte jeden významný rozdiel. Americkí spojenci ani v najmenšom nespochybňujú právo Spojených štátov amerických obmedzovať spoluprácu svojich občanov a firiem s nepriateľskými zahraničnými aktérmi, čo je podstatou primárnych sankcií. Ale už len samotná hrozba uvalenia sekundárnych sankcií vyvoláva v spojencoch, vrátane tých európskych, silné odmietavé reakcie. Kontroverzné však nie je samotné kritérium „materiálnej podpory“, o ktoré sa sekundárne sankcie opierajú, ale jeho príliš voľné používanie americkou stranou.

V posledných rokoch sa zdá, že americká vláda začala používať ekonomické sankcie už nielen ako jeden z nástrojov diplomacie, ale NAMIESTO diplomacie. Na rozdiel od minulosti už nepovažuje za potrebné koordinovať postup so spojencami, ani sa snažiť o podporu ďalších veľmocí na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

Nadužívanie sankcií však má svoje dôsledky, najmä vtedy, ak komplikuje obchod, nedá sa predvídať, alebo vytvára zásadné prekážky vo svetových finančných tokoch. Vedomie, že Spojené štáty môžu kedykoľvek odstrihnúť ktorýkoľvek štát od svetového finančného systému, že môžu efektívne zablokovať nielen jeho zahraničný, ale aj domáci obchod, je znesiteľné len vtedy, pokiaľ je sprevádzané dôverou, že túto svoju moc nebudú zneužívať na dosahovanie vlastných politických cieľov.

Žiaľ, príklad sankcií proti projektu NordStream 2 vzbudzuje v tomto ohľade z pohľadu Európy veľké pochybnosti. Nie preto, že by sme boli jednotní v názore na potrebu výstavby tohto plynovodu. Ale preto, že rozhodnutie postaviť alebo nepostaviť rúru z Ruska do Európy by nemal robiť americký Kongres. Faktom však je, že kým budú Spojené štáty centrom globálnych finančných tokov a americký dolár hlavnou svetovou rezervnou menou, budú môcť podobné rozhodnutia pokojne robiť aj ďalej.

V marci 2016 usporiadala Carneggieho nadácia vo Washingtone prednášku vtedajšieho amerického ministra financií pána Jacoba Lew na tému „Vývoj sankcií a lekcie pre budúcnosť“. V nej tento člen Obamovej administratívy upozornil okrem iného na riziko jednostranného využívania sankčných mechanizmov ako nástroja zahraničnej politiky USA:

If foreign jurisdictions and companies feel that we will deploy sanctions without sufficient justification or for inappropriate reasons—secondary sanctions in particular—we should not be surprised if they look for ways to avoid doing business in the United States or in U.S. dollars. And the more we condition use of the dollar and our financial system on adherence to U.S. foreign policy, the more the risk of migration to other currencies and other financial systems in the medium-term grows. Such outcomes would not be in the best interests of the United States for a host of reasons, and we should be careful to avoid them.

Z pohľadu Slovenska a Európskej únie nepredstavovali americké sankcie využívajúce výhodu vyplývajúcu z globálneho finančného systému postaveného na americkom dolári, až donedávna žiaden zásadný problém. Bolo totiž len ťažko predstaviteľné, že by Spojené štáty použili takéto sankcie bez toho, aby sa snažili získať podporu svojich transatlantických spojencov. A už celkom nemysliteľné bolo, že by takéto sankcie použili proti niektorému z nich.

Vo svetle krokov administratívy prezidenta Donalda Trumpa nielen voči krajinám ako Irán a Čína, ale aj voči európskym spojencom USA, sa zdá, že podobne ako v obrane, aj v oblasti finančných tokov by mala Európa začať rozmýšľať o tom, ako posilniť svoju suverenitu. A zámerne zdôrazním, že hovorím o európskej suverenite, pretože bez nej tá slovenská nie je ani len mysliteľná.

Rešpektovaný think tank „Európska rada pre zahraničné vzťahy“ (ECFR) zverejnil v júni minulého roka takzvaný „policy brief“ o sekundárnych sankciách USA z pohľadu Európy. Spojené štáty budú podľa neho využívať ekonomickú prepojenosť s EÚ na to, aby zvýšili účinnosť svojich sankcií proti Rusku a Číne. Únia a jej členské štáty by preto mali posilniť vlastnú politiku sankcií. Mali by prijať opatrenia, ktoré by iné krajiny odradili od sekundárnych sankcií, vybudovať si odolnosť voči nim a pripraviť odvetné opatrenia, ktoré použijú v prípade, že nejaká krajina poškodí európske záujmy sekundárnymi sankciami. Citujem:

„Európske štáty musia ubezpečiť firmy, že môžu podnikať v rámci, ktorý je definovaný právom a politikami EÚ. A musia ukázať svetu, že napriek previazanosti s USA sú to európske hlavné mestá, kto kontroluje zahraničnú politiku EÚ.“ (koniec citátu)

Doteraz jedinou odpoveďou Európy na sekundárne sankcie USA, konkrétne v prípade Iránu, bolo vytvorenie Nástroja na podporu obchodných výmen, známeho pod skratkou INSTEX. Ukázalo sa však, že ani ten nebol imúnny pred hrozbou sekundárnych sankcií zo strany USA – európske spoločnosti z obáv pred nimi systém nechceli používať.

To však neznamená, že existujúci systém SWIFT, ktorý využíva americký dolár a zabezpečuje cezhraničné platby a tým umožňuje obchodné transakcie po celom svete, sa nemôže zmeniť.

Časopis The Economist si vo svojom vydaní z 18. januára, v článku nazvanom „Detronizovanie dolára“, všimol rastúcu nespokojnosť s existujúcim stavom, ktorý dáva Amerike tak silný nástroj na presadzovanie svojej zahraničnej politiky. Upozornil pritom na zaujímavý fenomén: o vymanenie sa z dominancie amerického dolára sa nesnažia len geopolitickí rivali USA, ako sú Čína a Rusko, ale aj spojenci v Európskej únii.

Ešte v júni minulého roka zverejnila Európska komisia pracovný dokument o výsledku verejných konzultácií na tému posilnenia medzinárodnej úlohy eura. Podľa tohto dokumentu konzultácie potvrdili niekoľko vecí:

  • Že existuje široká podpora pre väčšiu medzinárodnú úlohu eura
  • Že euro jasne vedie ako jediný kandidát, ktorý má všetky potrebné atribúty globálnej meny, ktorú by účastníci trhu mohli používať ako alternatívu k americkému doláru
  • Že je tu potenciál pre ďalšie zvyšovanie transakcií v oblasti energií, predovšetkým zemného plynu, denominovaných v eure
  • A že EÚ môže cez euro posilniť svoju ekonomickú suverenitu a hrať dôležitejšiu globálnu úlohu s cieľom podporiť podnikanie v EÚ a spotrebiteľov a tiež prispieť k medzinárodnej finančnej stabilite.

Ak má byť Únia v tejto ambícii urobiť z eura alternatívu k americkému doláru úspešná, musí dokončiť ekonomickú a menovú úniu, dobudovať kapitálové trhy a bankovú úniu.

No na oslabenie americkej hegemónie je potrebná aj technologická zmena. Systém SWIFT, ktorý dnes zabezpečuje medzibankové prevody, je centralizovaným systémom využívajúcim jednu menu. Jeho skutočnou alternatívou nie je iný centralizovaný systém s inou menou, či už je to euro, rubeľ alebo čínsky yuan. Skôr by ním mohol byť decentralizovaný systém, ktorý by umožňoval transakcie vo viacerých menách. Takýto systém umožňuje digitálna technológia blockchain.

V roku 2018 podala Čína 41 patentov týkajúcich sa technológie blockchain. Práve táto technológia teoreticky umožňuje cezhraničné platby, ktoré by nebolo možné postihnúť americkými sankciami.

V tejto chvíli má nová technológia dva zásadné problémy, ktoré bránia tomu, aby sa začala využívať ako alternatíva k zastaranej technológii overovania platieb SWIFT. Tým prvým je objem operácií, ktorý existujúce riešenia na báze blockchain dokážu spracovať. Druhým je neexistencia štandardov, ktorá je zdrojom neistoty pre obchodných partnerov.

Na úrovni EÚ sa problematike blockchain venuje zatiaľ len European Blockchain Partnership, ktorého členom je aj Slovensko a ktoré buduje takzvanú European Blockchain Services Infrastructure, teda európsku infraštruktútu blockchain služieb. Sú na to nejaké peniaze vo výskumnom programe Horizon, ale pozornosť sa venuje predovšetkým využitiu tejto technológie v európskych cezhraničných verejných službách.

O ekonomických sankciách, dominantnom postavení Ameriky vo svetovom finančnom systéme a možnostiach, ako si môžeme ako Európa zachovať svoju suverenitu aj vo svete, v ktorom americká vláda funguje podľa hesla „America First“, by sa dalo hovoriť ešte dlho.

Ale v tejto chvíli sa mi zdá vhodné zakončiť moje dnešné rozprávanie zaujímavým detailom, ktorý sa týka práve technológie blockchain. Čína si dala rozvoj tejto technológie do aktuálnej päťročnice. Na moje veľké prekvapenie som zistil, že aj slovenská vláda sa touto problematikou zaoberá – a to dokonca v schválených vládnych materiáloch nazvaných „Stratégia digitálnej transformácie Slovenska 2030“ a „Akčný plán digitálnej transformácie Slovenska na roky 2019-2022“. A neuveríte, je tu aj prienik s Čínou! Ako sa uvádza na stránke Úradu podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu, citujem:

„V rámci medzivládnej platformy 17+1, ktorá sa zaoberá prehĺbením ekonomickej spolupráce medzi Čínou a krajinami strednej a východnej Európy, Slovensko má ambíciou vytvoriť Centrum excelentnosti pre výskum, vývoj a aplikované využitie technológie blockchain.“ (koniec citátu)

Tí z vás, ktorí počuli minulý podcast o Číne, určite zalapali po dychu, pretože vedia, že spomínaná platforma 17+1 je predovšetkým platformou na rozširovanie čínskeho vplyvu vo východnej časti EÚ a na Balkáne.

Týmto sa na dnes s vami rozlúčim, milí poslucháči podcastu Modrá vlna. Ďakujem vám, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že vás to bavilo. Ak sa vám môj podcast páčil, budem rád, ak Modrú vlnu odporučíte aj priateľom a známym. Ideálne tak, že link na podcast budete zdieľať na sociálnych sieťach. Ja to samozrejme robím, ale od vás to bude presvedčivejšie.

A ako vždy aj dnes znova zopakujem aj pozvanie na dialóg: Ak by ste chceli, aby v ďalšom diely podcastu zaznel aj váš hlas v podobe komentára alebo otázky, aj to sa dá jednoducho zariadiť. Na domácej stránke Modrej vlny, teda na adrese anchor.fm-lomeno-peter-pomlčka-stach nájdete tlačidlo odkazovača, stačí už len mikrofón na telefóne.

Dopočutia o dva týždne!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top