Členské štáty v Komisii a Čína v E

Prvou témou, o ktorej chcem dnes hovoriť, je posilňovanie vplyvu členských štátov v kabinetoch nových eurokomisárov.

Začiatkom januára sa na portáli Politico objavil článok o obavách úradníkov Komisie z toho, že kabinety nových komisárov obsadili ľudia, ktorí prišli z diplomatických služieb členských štátov, alebo z politických strán, ktoré týchto komisárov nominovali.

Politico cituje vyjadrenie nemenovaného úradníka Komisia, že

“nikdy predtým nehrali záujmy politických strán a členských štátov takú dôležitú úlohu pri zostavovaní kabinetov, na úkor skúsenosti a nestrannej profesionality.“

Citovaný úradník zároveň vyjadril obavy z toho, že tým utrpí nadnárodný a nadstranícky záujem EÚ.

Keď som si tento článok čítal, celkom som sa pobavil. Totiž, ja si samozrejme Komisiu a jej úradníkov veľmi vážim a obdivujem, ako snáď každý, kto aspoň trochu pozná jej prácu. No ale práve o to vtipnejšie je, že títo inak veľmi bystrí a predvídaví ľudia zistili, čo sa deje až vtedy, keď už bolo neskoro.

Predpokladali, že všetko bude tak, ako doteraz – to znamená, že vo väčšine kabinetov budú ľudia „zvonku“ v menšine, inými slovami, že Komisia bude cez svojich vlastných ľudí – kariérnych úradníkov – monitorovať a usmerňovať komisárov. A zrazu po prvom mesiaci fungovania tímu pani von der Leyen prepadli panike, že to možno bude presne naopak: členské štáty a politické strany budú cez svojich ľudí monitorovať a usmerňovať úradníkov Komisie omnoho efektívnejšie, než v minulosti. Kabinety komisárov sú totiž zrazu plné bývalých vysokých diplomatov členských štátov a politických poradcov so straníckym backgroundom.

Naozaj smiešne je, keď si človek uvedomí, aká veľká musela byť panika, ktorá pochytila niektorých vysokých úradníkov Komisie, keď sa rozhodli ísť so svojou frustráciou von medzi ľudí – hoci im muselo byť jasné, že to nemá žiaden zmysel, lebo teraz s tým už nič neurobia. Impérium veľmi chcelo vrátiť úder, ale jediné, na čo sa zmohlo, bolo vyplakávanie nad drzými povstalcami.

Ale dosť bolo škodoradosti – to, čo sa udialo v kabinetoch nových komisárov a reakcia „nevolených úradníkov“ Komisie v skutočnosti otvára zaujímavú a zmysluplnú debatu o fungovaní Únie a jej inšitúcií a o tom, či tu náhodou nie je priestor na zmenu.

Dnešný stav je takýto: vlády členských štátov navrhujú komisárov, ale nemusia pritom formálne rešpektovať výsledok volieb. To znamená, že napríklad štát, v ktorom najviac hlasov získala strana, ktorá sa hlási povedzme k európskym socialistom, môže za komisára navrhnúť politika zo strany hlásiacej sa k európskym ľudovcom alebo apolitického diplomata.

Zároveň však členské musia brať do úvahy to, že navrhovaná Komisia musí získať dôveru väčšiny poslancov v Európskom parlamente – a tí sú zvolení v priamych voľbách. To znamená, že je tu akási poistka, ktorá chráni európsky záujem, a tou je práve EP.

Je tiež dobré pripomenúť, že ani na Slovensku nie je vylúčené, že minister a ľudia, ktorých si na ministerstvo privedie, budú uprednostňovať záujem povedzme Prešovského kraja pred celoslovenským záujmom. Jediné, čo to môže obmedziť, sú médiá a verejná mienka, pričom konečnou poistkou je aj u nás parlament, ktorý môže ministra odvolať.

Čiže je tu poistka v podobe Európskeho parlamentu, ale tá sa aktivuje až v naozaj kritických situáciách – a otázka teda je, či by nebolo dobré takýmto hraničným situáciám predchádzať a keď áno, tak ako.

Podľa mňa riešením by mohlo byť posilnenie postavenia európskych politických strán.

Tu sa dostávame napríklad aj k neustále sa vracajúcej debate o celoeurópskych kandidátkach. Osobne si zatiaľ myslím, že snaha zaviesť ich bola trochu blbosť, napríklad už len kvôli jazykovým bariéram, ale bola to jedna cesta, ako posilniť európske politické strany.

Napadajú mi však aj iné nástroje: napríklad schvaľovanie národných kandidátiek do eurovolieb orgánmi európskych politických strán, a/alebo umožnenie účasti v eurovoľbách len pre európske politické strany, resp. pre také strany v členských štátoch, ktoré sú členmi európskych politických strán.

Samozrejme, toto všetko je na hlbšiu celospoločenskú debatu.  Príležitosť pre ňu bude pritom už čoskoro. Na celoeurópskej úrovni sa totiž aj o týchto veciach bude diskutovať na pripravovanej konferencii o budúcnosti Európy. Ide o sériu podujatí, ktorá by sa mala začať už vo februári a prebiehať vo viacerých fázach až do roku 2022. Vo svojom vystúpení v Európskom parlamentu to v stredu 15. januára potvrdila aj podpredsedníčka Komisie pani Dubravka Šuica:

(klip Šuica)

A ako presvedčený eurofederalista dúfam, že táto Konferencia o budúcnosti Európy bude presne tým, za čo ju považuje pán Legutko, poľský poslanec z euroskeptickej frakcie Európskych konzervatívcov a reformistov – odrazovým mostíkom pre ďalší veľký skok vpred smerom k ďalšej európskej integrácii.

(klip Legutko)

Druhou témou, ktorej sa chcem v tomto vydaní podcastu Modrá vlna venovať, je téma, ktorú som si pracovne nazval „Čína v Európe“

Viacerí z vás asi čítali článok pána Sama Marca o tom, ako bol v Keni v Afrike, ktorý vyšiel v denníku N pár dní pred Vianocami. Pre tých, ktorí ste tento článok nečítali, naozaj vrelo odporúčam.

No a v jednej časti dlhšieho textu pán Marec ilustruje zlyhania kenského štátu na príklade výstavby novej železnice medzi prístavom v Mombase a hlavným mestom Nairobi. Len stručne: Kenská vláda si na železnicu zobrala pôžičku od Číny, pôžička však bola drahá, výnosy z novej železnice nízke a vláda po čase zistila, že pôžičku nedokáže splácať.

V decembri 2018 sa objavili správy, že v prípade nesplácania bude môcť čínska Exim banka, ktorá úver na železnicu poskytla, prevziať samotný prístav v Mombase. To sa nakoniec nepotvrdilo – v zmluve o pôžičke vláda tento úver nezabezpečila majetkom prístavu, ale len jeho príjmami, respektíve ziskom. Negatívna publicita a podozrenia, že Čína sa cez úvery chudobným krajinám stáva novodobým kolonizátorom, na ktoré sú zvlášť citliví nielen ľudia v afrických štátoch, ale aj v komunistickej Číne, však zostávajú.

Napríklad aj preto, že niečo podobné už Čína urobila na Srí Lanke. Nebudem zachádzať do zbytočných podrobností, len poviem, že v roku 2017 nemala srílanská vláda inú možnosť, ako prepustiť čínskej štátnej firme 85-percentný podiel v spoločnosti spravujúcej prístav.

Ako sa to týka Európskej únie? Za posledné desaťročie získali čínske štátne firmy podiely v trinástich európskych prístavoch, od Rotterdamu a Antverp na severe až po aténsky prístav Pireus na juhu. Najväčší, až 100-percentný podiel majú v Pireu, ale hneď za ním nasleduje belgický prístav Zeebrugge, v ktorom má čínska spoločnosť COSCO až 85-percentný podiel. Boj členských štátov o čínske investície do ich prístavov má potenciál vytvoriť konflikt medzi severom a juhom Únie, to znamená medzi Holandskom, Belgickom a Nemeckom na jednej strane a Francúzskom, Španielskom, ale najmä Talianskom a Gréckom na strane druhej.

Lenže to nie je všetko. Investície do modernizácie prístavov sú súčasťou Morskej hoidvábnej cesty pre 21. storočie a tá je zase jednou z dvoch vetiev čínskej dlhodobej expanznej iniciatívy nazvanej Jeden pás, jedna cesta. Jej druhou vetvou je Ekonomický pás Hodvábnej cesty, ktorý má ambíciu rozvíjať pozemnú obchodnú infraštruktúru prepájajúcu Čínu a Európu. Investície do železníc a diaľnic, ktoré Čína sľubuje predovšetkým malým štátom Západného Balkánu, sa v týchto krajinách stretávajú s nadšením, pretože rovnako ako v Keni alebo na Srí Lanke sú ponúkané bez politických podmienok – zatiaľ čo úvery a investície z Európskej únie sú vždy podmienené politickými a hospodárskymi reformami.

Ako však ukazujú práve príklady zo Srí Lanky a Afriky, čínske štátne firmy neinvestujú len preto, aby dosiahli zisk, ale najmä preto aby Čína získala kontrolu a vplyv. Vlastne ani netreba ísť až do Afriky, stačí si spomenúť, ako v roku 2016 Grécko a Maďarsko zablokovali ostré vyhlásenie Rady EÚ o čínskej militarizácii Juhočínskeho mora. K tomu treba pripomenúť, že Maďarsko bolo prvým európskym štátom, ktorý podpísal s Čínou dohodu o jej iniciatíve Pás a cesta. Čínske investície v Maďarsku sú najvyššie v celom regióne Strednej a Východnej Európy. No a ešte jeden príklad: v roku 2017 Grécko blokovalo odsúdenie nedodržiavania ľudských práv v Číne Európskou úniou na pôde OSN.

Ale skôr, než začnete ohŕňať nos nad Grékmi a Maďarmi, vedzte, že až desať členských štátov EÚ zo Strednej a Východnej Európy, vrátane Slovenska, sa prihlásilo k formátu spolupráce s Čínou nazvanému 17+1. Ďalších 6 štátov sú štáty Západného Balkánu a v apríli minulého roku sa pridalo aj Grécko. Memorandum o vzájomnom porozumení o Iniciatíve Pás a Cesta však podpísali s Čínou aj Rakúsko, Portugalsko, Luxembursko a Taliansko.

Riziká čínskych investícií si uvedomila už aj Európska komisia, ktorá v septembri 2017 navrhla nariadenie o preverovaní priamych zahraničných investícií do Únie. Toto nariadenie bolo schválené v marci 2019 a nadobudne účinnosť v októbri tohto roku. Mohlo by sa zdať, že super, problém vyriešený, ale nie je to celkom tak. Toto nariadenie totiž nedáva členským štátom povinnosť preverovať priame zahraničné investície – hneď v prvom článku nariadenia sa jasne píše, citujem: „Žiadnym ustanovením tohto nariadenia sa neobmedzuje právo každého členského štátu rozhodnúť, či konkrétnu priamu zahraničnú investíciu preverí podľa tohto nariadenia.“ Rovnako sa tam hovorí aj to, že členské štáty majú podľa európskych zmlúv výlučnú zodpovednosť za svoju národnú bezpečnosť.

Nariadenie však ukladá každému členskému povinnosť informovať Komisiu a ostatné členské štáty o priamych zahraničných investíciách a ich prípadnom preverovaní. K preverovaným alebo aj nepreverovaným investíciám sa tak môžu vyjadriť aj ostatní členovia Únie a ich pripomienky musí preverujúci členský štát zohľadniť. Jednoducho povedané, toto nariadenie vytvára základ, na ktorom sa bude možné formulovať jednotný postoj Únie voči zahraničným investorom. A v prípade veľkých hráčov ako Čína umožní výmena informácií vyskladať si z jej investícií v jednotlivých členských štátoch celkový obraz o dlhodobých zámeroch a cieľoch tejto veľmoci vo vzťahu k Únii.

Mnohé príklady z Ázie, Afriky a žiaľ možno už onedlho aj zo Západného Balkánu výborne ilustrujú bezmocnosť malých alebo ekonomicky slabších štátov v obchodných a mocenských vzťahoch s veľmocou, akou je Čína. Slovensko je presne takouto malou krajinou. Čína alebo Rusko k nám budú pristupovať s rešpektom len vtedy, ak budeme súčasťou silnej Európskej únie, ak náš záujem bude európskym záujmom a ak Európa bude hovoriť jedným hlasom.

Čína to veľmi dobre chápe a aj preto sa snaží svojimi investíciami posilniť existujúce napätia medzi Severom a Juhom, Východom a Západom Únie. Výzvy na opatrnosť pri čínskych investíciách z Francúzska a Nemecka sú napríklad v Taliansku a Grécku niekedy vnímané ako prejav strachu z posilnenia významu talianskych a gréckych prístavov na úkor Rotterdamu, Antverp a Hamburgu. A pre pána Orbána sú to len snahy utlmením čínskych investícií zvýšiť tlak na jeho vládu a donútiť ju zlepšiť stav právneho štátu v Maďarsku.

O to zaujímavejšie bude sledovať snahy o vytváranie jednotnej európskej politiky voči Číne v najbližších rokoch. Nemecká kancelárka pani Merkel už pred poslancami Bundestagu povedala, že nemecké predsedníctvo v Rade EÚ sa zameria na vzťahy s Čínou. Počas neho by sa mal v septembri v nemeckom Lepzigu uskutočniť aj európsko-čínsky summit na najvyššej úrovni.

Samozrejme, že polročné predsedníctvo nestačí na to, aby sa vzťahy s Európskej únie a Číny posunuli na novú kvalitatívnu úroveň, ktorá by sa vyznačovala európskou jednotou a čínskou ochotou prijať a dodržiavať férové obchodné pravidlá. Ale určite by mohlo byť dobrým impulzom pre ďalší rozvoj takýchto vzťahov.

Toto znelo fakt veľmi formalisticky až frázovito. Tak skúsim tému uzavrieť inak: Čína je veľká, má dlhodobé plány a lákavé ponuky pre tých, ktorých k realizácii svojich plánov potrebuje. Svoje investície vníma nielen ekonomicky, ale predovšetkým z pohľadu rozširovania vplyvu a posilňovania svojej moci mimo vlastného územia. Môže byť obchodným aj investičným partnerom, ale len pre toho, kto ju dokáže prinútiť k tomu, aby dodržiavala dohodnuté pravidlá a konala transparentne. Či takýmto partnerom Číny môže byť Európska únia, to sa ukáže v najbližších rokoch. Šanca tu je. Ale že ním nemôže byť žiaden z jej členských štátov samostatne, to vie už dnes Nemecko aj Francúzsko a bolo by dobre, keby si to uvedomili aj v Taliansku, Maďarsku a najmä na Balkáne.

Toto boli dnešné dve témy podcastu Modrá vlna. Samozrejme, že by sa o každej z nich dalo hovoriť oveľa dlhšie, ale to už by bol asi iný formát. Ďakujem vám, že ste si našli čas na počúvanie a dúfam, že vás to bavilo. Ak sa vám môj podcast páčil, budem rád, ak Modrú vlnu odporučíte aj priateľom a známym. Ideálne tak, že link na podcast budete zdieľať na sociálnych sieťach. Ja to samozrejme robím, ale od vás to bude presvedčivejšie.

A ako vždy aj dnes znova zopakujem aj pozvanie na dialóg: Ak by ste chceli, aby v ďalšom diely podcastu zaznel aj váš hlas v podobe komentára alebo otázky, aj to sa dá jednoducho zariadiť. Na domácej stránke Modrej vlny, teda na adrese anchor.fm-lomeno-peter-pomlčka-stach nájdete tlačidlo odkazovača, stačí už len mikrofón na telefóne.

Dopočutia o dva týždne!

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top