Počítanie poslaneckých hlasov

Dnes pošpekulujem o európskej parlamentnej matematike v súvislosti s hlasovaním o návrhu postaviť na čelo Európskej komisie nemeckú ministerku obrany Ursulu von der Leyen. Potom sa trochu zamyslím nad tým, čo politika kvalifikuje na top funkciu v EÚ. A nakoniec zareagujem na otázku, ktorá mi prišla po zverejnení prvého dielu môjho podcastu.

1. Európska parlamentná matematika

Kandidátka na predsedníčku Európskej komisie Ursula von der Leyen sa snaží dať dokopy politickú podporu v Európskom parlamente. Čo to v praxi znamená? Zhrňme si najprv parlamentnú matematiku. Keďže Brexit sa zatiaľ nekonal, Parlament má spolu 751 poslancov. Teda presnejšie povedané, toľko ich má na papieri, ale v realite je tu malý problém – za europoslancov boli zvolení aj traja Katalánci. To by samozrejme bolo celkom v poriadku, lenže španielska ústava vyžaduje, aby europoslanci zložili sľub predtým, než prevezmú mandát – a to je ťažko, keď za protiústavnú snahu o odtrhnutie Katalánska od Španielska jeden z nich sedí vo väzení a dvaja pred väzením ušli do Belgicka. Európsky parlament nemôže uznať ich zvolenie bez potvrdenia španielskej vlády, nuž a tá takéto potvrdenie nemôže vystaviť, pretože nezložili ústavou predpísaný sľub. Ak by ho chceli zložiť, museli by tí dvaja, čo sú na slobode, prísť do Madridu – lenže tam by ich hneď zatkli a uväznili.

Celá vec sa už prejednáva na Európskom súdnom dvore. Kým však súd nerozhodne, v pléne Európskeho parlamentu bude sedieť maximálne 748 poslancov. Na zvolenie predsedu Európskej komisie je treba nadpolovičnú polovicu hlasov všetkých europoslancov, čo by za normálnych okolností bolo 376 hlasov – takto jej však stačí získať o jeden hlas menej, čiže 375.

Malá odbočka: Denník N v tejto súvislosti napísal, že na zvolenie predsedníčky Komisie je potrebných 376 hlasov, akoby neprítomnosť katalánskych poslancov nemala žiaden vplyv na výpočet. Naopak, denník SME uviedol, že potrebná väčšina je bez Kataláncov 374 – čo samozrejme tiež nesedí, lebo to je presná polovica zo zníženého počtu 748 poslancov (bez Kataláncov). Väčšina však musí byť aspoň o jedného viac ako presná polovica. Správne číslo je teda 375 a obidva denníky ho netrafili.

Pozrime sa teraz na to, ako sa dá dať dokopy potrebný počet poslancov.

Začnem tým, že dohoda predstaviteľov členských štátov o top 4 výkonných pozíciách dáva ľudovcom predsedníčku Komisie, socialistom post vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničnú politiku a liberálom predsedu Európskej rady a šéfku Európskej centrálnej banky. Socialisti a ľudovci by sa navyše v polovici volebného obdobia mali vystriedať na poste predsedu Európskeho parlamentu.

Ľudovci získali vo voľbách 182 poslaneckých mandátov, socialisti 154 a liberáli 108. To je spolu 444. Inými slovami, ak by všetci poslanci týchto troch politických skupín podporili dohodu lídrov členských štátov, Ursula von der Leyen bude už o týždeň predsedníčkou Európskej komisie.

Lenže takáto podpora vôbec nie je istá, pretože časť ľudovcov aj časť socialistov nie je vôbec spokojná s dosiahnutou dohodou. Niektorí poslanci Európskej ľudovej strany hovoria o ponížení ich kandidáta na predsedu Komisie Manfreda Webera a nerešpektovaní výsledku volieb. Na druhej strane nemeckí socialisti otvorene odmietajú podporiť nomináciu nemeckej ministerky obrany. A dnes nikto nevie povedať, či počet disidentov vo všetkých troch skupinách náhodou neprekročí 69.

Varovne pôsobí najmä výsledok voľby predsedu Európskeho parlamentu. Taliansky socialista pán Sassoli v nej získal 345 hlasov, hoci na papieri mal za sebou podporu tých istých troch politických skupín, ktoré sa dohodli na rozdelení štyroch najdôležitejších výkonných funkcií. Lenže až 99 ich poslancov Sassoliho nepodporilo. Ak by sa to zopakovalo pri hlasovaní o návrhu na predsedu Komisie, Ursula von der Leyen by sa musela vrátiť naspäť do nemeckej vlády a rokovania členských štátov by sa začali odznova.

Niet sa preto čo čudovať, že v takto zamotanej a málo prehľadnej situácii pani von der Leyen skúsila osloviť aj malé proeurópske frakcie, teda zelených a komunistov. No rovnako neprekvapil ani negatívny výsledok jej stretnutí s ich poslancami.

Ide totiž o politické skupiny, ktoré nemajú zástupcov v Európskej rade a preto nemajú šancu dostať niektorý z top európskych postov. A pokiaľ náhodou nie sú niekde vo vládnej koalícii, nedostane sa im ani post radového člena Európskej komisie. Sú z definície opozičné a stretnutia s designovanou šéfkou Komisie využili tak, ako sa na opozíciu patrí – na sebaprezentáciu na sociálnych sieťach. Pre pani von der Leyen to musel byť frustrujúci zážitok, o tom nepochybujem, ale ak chcela ukázať dobrú vôľu, jednoducho sa tomu nemohla vyhnúť.

Túto moju krátku úvahu by som uzavrel pripomienkou, že o nominácii novej predsedníčky Európskej komisie by mal Parlament hlasovať už budúci utorok, teda 16. júla, na svojom plenárnom zasadnutí v Štrasburgu. Schválne hovorím „mal by“, pretože vedenie parlamentu môže toto hlasovanie odložiť aj na septembrovú schôdzu.

2. Kto sú tí štyria, ktorí boli navrhnutí do najdôležitejších výkonných pozícií v Únii?

Je zaujímavé, ako tu v Strednej Európe radi kriticky posudzujeme západoeurópskych politikov. Dobre to bolo vidieť v súvislosti s nomináciami na top pozície v EÚ. Naše médiá a následná verejná debata sa točila okolo národností („Nemka, Belgičan, Španiel, Francúzka – zase nikto od nás!“), v prípade pani ministerky von der Leyen sa objavila aj informácia aj o počte detí (sedem), ale tam to väčšinou končilo. Vychádzajúc z domácich pomerov a zvyklostí nie sme my totiž veľmi zvyknutí pýtať sa na kvalifikáciu politikov – dobre totiž vieme, že už od uhorských čias sa léna a funkcie rozdávajú za zásluhy a v demokracii sú predmetom politického obchodu – vy nám zvolíte toho nášho a my vám na oplátku tú vašu. Aká tam kvalifikácia, zdravý rozum je treba!

Ja sám som samozrejme verný syn Slovenska formovaný surovým politickým pragmatizmom našej krehkej demokratickej tradície, ale pri čítaní životopisov nominovanej štvorice kandidátov sa mi zazdalo, že by mohlo byť zaujímavé pozrieť sa na každého z nich ako na živý priesečník pôvodu či triedy na jednej strane a kvalifikácie ako výsledku vlastného úsilia na strane druhej. Tento pohľad vám teraz ponúkam.

Začnem kandidátkou na predsedníčku Európskej komisie Ursulou von der Leyen. Pôvod: jej otec pochádza z patricijskej rodiny bohatých obchodníkov s bavlnou. On sám bol najskôr vysokým úradníkom v Európskej komisii a neskôr 14 rokov predsedom vlády Dolného Saska (1976-1990).
Profesionálna kariéra: Vyštudovaná lekárka s dvomi doktorátmi (medicína a verejné zdravie), niekoľko rokov prednášala na špecializovanej vysokej lekárskej škole v Hanoveri.
Politická kariéra: Ako 43-ročná vstúpila v roku 2001 do komunálnej politiky – bola zvolená do obecnej rady v mestečku Sehnde a zároveň do regionálneho zastupiteľstva regiónu Hanover. Už o dva roky neskôr získala mandát v krajinskom sneme Dolného Saska a stala sa ministerkou krajinskej vlády pre sociálne veci, ženy, rodinu a zdravie. V roku 2005, čiže o ďalšie dva roky, nastúpila ako federálna ministerka pre rodinu, seniorov, ženy a mládež do prvej vlády Angely Merkelovej. Krátko po nasledujúcich voľbách v roku 2009 sa stala ministerkou sociálnych vecí v druhej Merkelovej vláde. Ministerkou obrany sa stala v roku 2013 v tretej vláde a v tejto funkcii bola potvrdená aj po voľbách v roku 2018 v Merkelovej štvrtej vláde.

Josep Borell, kandidát na vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku. Pôvod: Jeho otec bol pekár a mal malú dedinskú pekáreň. On najskôr vyštudoval letecké inžinierstvo, neskôr získal magisterský titul z prevádzkového výskumu zo Stanfordu, ďalšieho magistra z ekonómie energetiky a doktorát z ekonómie. Je tiež profesorom obchodnej matematiky (momentálne na neplatenom voľne).
Do komunálnej a regionálnej politiky vstúpil ako 32-ročný, ako 35-ročný sa stal štátnym tajomníkom pre rozpočet a verejné výdavky. Od roku 1986 až do roku 2004, teda spolu 14 rokov, bol poslancom dolnej komory španielskeho parlamentu. Počas tohto obdobia zároveň vykonával rôzne výkonné funkcie – sedem rokov bol štátnym tajomníkom ministerstva financií a ďalších päť rokov ministrom verejných prác, dopravy a telekomunikácií. V roku 2004 sa stal europoslancom a predsedom Európskeho parlamentu. Po skončení mandátu sa vrátil do akademickej sféry, ale minulý rok sa vrátil do španielskej vlády ako minister zahraničných vecí.

Charles Michel, kandidát na predsedu Európskej rady. Jeho otec bol belgickým ministrom zahraničných vecí, eurokomisárom a následne aj europoslancom. On vyštudoval právo a v politike je od 18-tich, kedy ho prvýkrát zvolili za poslanca regionálneho parlamentu. Za poslanca federálneho parlamentu bol zvolený, keď mal 24 a ako 25-ročný sa stal historicky najmladším belgickým ministrom (riadil ministerstvo vnútra vo valónskej vláde). Ako 31-ročný bol zvolený za starostu v meste Wavre (počtom obyvateľov 32 tis. porovnateľné s Bardejovom). Ako 39-ročný sa stal najmladším belgickým lídrom vládneho kabinetu od roku 1841.

Christine Lagarde, kandidátka na prezidentku Európskej centrálnej banky. Jej rodičia boli učitelia. Ona sama získala magisterské tituly zo sociálneho práva, angličtiny, obchodného práva a diplom z pracovného práva.
Svoju kariéru začala ako 25-ročná v roku 1981 v medzinárodnej právnickej firme Baker McKenzie, v ktorej sa postupne vypracovala až na jej výkonnú prezidentku – túto funkciu vykonávala v rokoch 1999-2004. Ide o druhú najväčšiu právnickú kanceláriu na svete s globálnym obratom 2.9 mld dolárov (2018), v ktorej pracuje viac ako 4.700 právnikov v 78 kanceláriách v 46 krajinách.
Politická kariéra: V roku 2005 sa stala ministerkou obchodu vo francúzskej vláde, v roku 2007 krátko pôsobila na ministerstve pôdohospodárstva, aby bola o mesiac neskôr vymenovaná za ministerku hospodárstva, financií a zamestnanosti. V roku 2011 bola zvolená za výkonnú riaditeľku a predsedníčku predstavenstva Medzinárodného menového fondu, kde pôsobí doteraz.

Čiže dvaja zo štyroch pochádzajú z politických rodín, zatiaľ čo ďalší dvaja nie – ale všetci štyria ukázali mimoriadne odborné aj politické schopnosti dávno predtým, než boli navrhnutí na top európske posty. A práve to ma núti pripomenúť minulotýždňový fejsbúkový status českého premiéra pána Babiša, v ktorom okrem iného napísal, že aj stredná a východná Európa mala v hre výborných kandidátov: pána Šefčoviča a pána Pellegriniho. (Odbočka: okrem toho že Pellegrini to pre Pravdu poprel, tak pán Babiš spomenul ako kandidáta strednej a východnej Európy aj maltského premiéra Muscata, čo mňa osobne trochu zmiatlo.)

A teda nech sa na mňa nikto nehnevá – a naozaj to nemyslím osobne, božechráň! – ale spomínať tieto dve mená ako rovnocenné alternatívy k tým štyrom, ktoré nakoniec predstavitelia členských štátov schválili, mi príde také…no, povedzme, málo sebakritické. Alebo možno ešte lepšie: stredoeurópske. Uhorské. Byť zo Slovenska, Čiech, Poľska alebo Malty jednoducho v Európe nie je kvalifikácia. Zvyknime si na to.

3. Otázka poslucháčky:

Ktoré európske témy budú v najbližších rokoch výrazné a významné aj zo slovenského pohľadu, teda v čom sa Európsky parlament a dianie v Bruseli zmení a v čom bude táto zmena viditeľná na Slovensku.

Ak je jedna téma, ktorá rezonuje naprieč proeurópsky orientovanou väčšinou nového Parlamentu, od ľudovcov až po Zelených a komunistov, tak je to klimatická zmena a politiky zamerané na znižovanie príspevku človeka k nej. Mysím si tiež, že do popredia sa bude stále viac dostávať aj európsky pilier sociálnych práv a potom okruh prepojených tém týkajúcich sa na jednej strane dodržiavania princípov demokratického právneho štátu a na druhej strane prehlbovania integrácie Únie. Zámerne zdôrazňujem, že ide o prepojené témy, pretože dodržiavanie zásad právneho štátu je podmienkou ďalšej integrácie. Alebo inak: štáty, ktoré budú trvať na vlastnom chápaní zákonnosti a demokracie, samy seba vysunú na európsku perifériu.

Tento parlament bude prijímať viacročný finančný rámec, teda rámcový rozpočet Únie na najbližších sedem rokov. Priority, o ktorých hovorím, sa do tohto rozpočtu premietnu a to sa nevyhnutne dotkne aj Slovenska. Čerpanie európskeho rozpočtu je totiž pre nás ako krajinu veľmi dôležité a zmena ťažiska napríklad podpory rozvoja vidieka, životného prostredia, či infraštruktúry na základe nových politických priorít bude mať vplyv aj na naše verejné politiky, a to veľmi výrazný a zároveň dlhodobý.

Toľko na dnes, ďakujem vám za záujem a priazeň a ak sa vám relácia páčila, napíšte mi na fejsbúkovú stránku “Peter Stach o Európe” a odporučte Modrú vlnu aj priateľom a známym! Nájdete ju už na ôsmich platformách vrátane Apple podcast, Google podcast a Spotify. Zoznam všetkých platforiem je uvedený na domovskom serveri Modrej vlny, ktorým je anchor.fm.

Zároveň vás pozývam do debaty: na domovskej stránke Modrej vlny na adrese anchor.fm môžete nahrať váš odkaz, komentár alebo otázku a ja na ne môžem reagovať v nasledujúcej relácii.

Do počutia o týždeň!

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top