Zlá dohoda o predsedovi Komisie

V dnešnom vydaní budem hovoriť o personálnych návrhoch na top pozície v EÚ, na ktorých sa dohodli lídri členských štátov, o tom, v čom bol problém a ako sa vyriešil a pokúsim sa pretlmočiť vyjadrenia hlavných protagonistov do jasnej a zrozumiteľnej reči.

V druhom bloku sa vrátim k prvým dvom pracovným cestám pani prezidentky Čaputovej, ku spôsobu, akým ich zarámcovala a čo nám tým chcela povedať.

No a odtiaľ celkom plynule a prirodzene prejdem k tretiemu bloku, ktorý som si zatiaľ sám pre seba nazval, že: „Čo som našiel v sieti“. Témou zostane pracovná návšteva pani prezidentky v Bruseli, ale už nebudem hovoriť o nej, ale o reakciách na status, ktorý som o tejto návšteve napísal na môj profil na sociálnej sieti.

Pred piatimi rokmi trvala nominácia predsedu Európskej komisie tri mesiace, teraz sa našla dohoda už po troch dňoch. Toto porovnanie je užitočné najmä kvôli tomu, aby sa človek nenechal strhnúť dramatickým spravodajstvom našich médií.

Pre ilustráciu prečítam niektoré titulky článkov o samite lídrov členských štátov z prvého a druhého júla.

Denník N:

„Ponížená Merkelová a Slovensko, ktoré drží so susedmi.
Voľba lídrov EÚ je ťažšia ako voľba pápeža“

SME:

„Visegrád sa vzoprel Merkelovej plánu, za šéfku Komisie summit navrhol von der Leyenovú“

A noviny Pravda to zhrnuli stručne a jasne:

„Slováci bez funkcií. Eurokomisiu povedie žena“

Ale mňa osobne najviac rozosmial titulok z Pravdy z prvého júla, kedy sa ešte rokovalo ostošesť. Ten titulok znel: „EÚ je bez dohody. Dnes sa o mne nehovorilo, tvrdí Pellegrini“. Naozaj úprimne odporúčam každému prečítať si celý tento článok, je to naozajstný skvost. Okej, je to síce odbočka, ale ten článok je taký skvost, že to si zaslúži citovať. Nech sa páči, tu je citát:

„Predseda vlády sa tiež spomínal v kuloároch ako možný kandidát na šéfa Európskej rady. Prvá o tom informovala Pravda. “O mne sa nehovorilo,“ vyhlásil však po rokovaniach Pellegrini.

“Momentálne môžem vylúčiť, že by sa o mne diskutovalo. Samozrejme, neviem, čo sa môže otvoriť na rokovaniach. Nevyvíjam však žiadne aktivity,“

vyhlásil Pellegrini.

Čiže novinárovi z Pravdy sa zazdalo, že pán Pellegrini by mohol nahradiť Donalda Tuska, a tak o tom napísal. Následne si však uvedomil, že by možno bolo záhodno spýtať sa na to aj samotného pána Pellegriniho. Tak sa spýtal. A chudák pán Pellegrini musel s farbou von: že si naňho nikto ani len nespomenul. Vraj preto, že nevyvíja žiadne aktivity. Tu ma až tak jazyk svrbí, aby som spomenul nejakú analógiu z domáceho kontextu, ale nebudem uštipačný.

Horšie by bolo, ak to celé vymyslel niekto zo spolupracovníkov pána premiéra, posunul to Pravde, aby to jeden deň hrala, ale nedomyslel celkom dôsledky a tak na druhý deň musel premiér všetko poprieť. Ktovie. Úprimne? Ak by som si mal vybrať, dal by som prednosť prvej možnosti. Zúfalý novinár, ktorý urobí všetko, len aby zaujal, je v tomto prípade lepší ako zúfalý premiér, ktorý naozaj veľmi túži po pozornosti.

No, ale teraz naspäť k podstate celého problému:

Šéfa Európskej komisie navrhujú členské štáty združené v Rade a schvaľuje ho Európsky parlament. Pred piatimi rokmi existovala medzi politickými skupinami v Európskom parlamente dohoda, že každá z nich predstaví v kampani svojho kandidáta na tento post a spoločne po voľbách v Parlamente podporia len jedného z týchto kandidátov – konkrétne toho, ktorého politická skupina získa najviac poslaneckých mandátov. Teraz taká dohoda neexistuje a preto sa členské štáty potom, ako nedokázali podporiť ľudoveckého ani socialistického kandidáta, rozhodli navrhnúť na post predsedu Komisie nemeckú ministerku obrany, ktorá v eurovoľbách vôbec nekandidovala. Zároveň sa dohodli aj na ďalších top nomináciách: vysokom predstaviteľovi Únie pre zahraničnú politiku, predsedovi Európskej rady a guvernérke Európskej centrálnej banky. Ak poslanci Európskeho parlamentu schvália nemeckú ministerku Ursulu von der Leyen za šéfku Komisie, zároveň tým oslabia postavenie Parlamentu pri obsadzovaní najdôležitejšieho výkonného postu v EÚ a posilnia pozíciu členských štátov, vrátane takých, akými sú dnešné Maďarsko, Česko, Slovensko alebo Poľsko.

Nechcem sa tu teraz podrobne venovať tomu, ako k tejto situácii prišlo. Skôr by som chcel vypichnúť niektoré zaujímavé momenty.

Angela Merkel v snahe nájsť dobrý kompromis hovorila s každým, len nie s vlastnými. Vyjednávači ľudovcov, lotyšský premiér Kršjanis Karinš a chorvátsky predseda vlády Andrej Plenkovič jej nestáli ani za telefonát – a nezavolal im ani predseda Európskej ľudovej strany Joseph Daul, ani neúspešný kandidát ľudovcov na predsedu Komisie Manfred Weber, ktorí boli o všetkom rovnako dobre informovaní. Karinš aj Plenkovič sú z nových, postkomunistických členských štátov.

V štvorke mien nominantov na top pozície v európskej exekutíve, na ktorých sa nakoniec premiéri členských štátov dohodli, je Nemka, Španiel, Belgičan a Francúzka. Nie je tam nikto zo strednej a východnej Európy.

Znamená to, že hlavným problémom dnešnej Európy je pretrvávajúce rozdelenie Európy na Západ a Východ?

Po ukončení rokovaní a zverejnení oficiálnych nominácií povedal portugalský premiér António Costa, jeden z vyjednávačov za európskych socialistov, že  je dôležité, aby – citujem – „tí, ktorí sa pokúsili dohodu blokovať, neboli odmenení.“ A dodal, že ani Taliansko, ani krajiny V4 nemajú žiadnu z top štyroch pozícií. V tejto súvislosti pripomeniem, že doteraz to bolo inak: na čele Európskej rady je ešte stále Poliak – Donald Tusk – a Európsku centrálnu banku vedie Talian, Mario Draghi.

Slovensko ústami pána premiéra Pellegríniho na začiatku rokovaní potvrdilo záujem o jeden zo štyroch top postov – portfólio vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničnú politiku pre pána Šefčoviča. Taká karta však v hre vôbec nebola: ak by sa nomináciu na predsedu Komisie získal holandský socialista Frans Timmermans, šanca na ďalší zo štyroch top postov pre ďalšieho socialistu, tentokrát zo Slovenska,  by bola nulová.

Na druhej strane na to, ak mal zabrániť tomu, aby Timmermans nomináciu získal, musel sa pán Pellegrini spojiť s tými, ktorí Timermansa blokovali, teda s Maďarskom, Poľskom, Českom a Talianskom. Socialista Pellegrini musel ísť proti kandidátovi vlastnej politickej skupiny a to pánovi Šefčovičovi nijako nepomohlo. Pre istotu ešte raz zopakujem slová portugalského socialistického premiéra Costu: tí, ktorí blokujú dohodu, nesmú byť odmenení. A zradcovia potrestaní, dodávam ja.

Ale bolo by chybou, ak by sme si nevšimli, že snaha oslabiť parlamentnú kontrolu rozhodovania Únie našla svojich fanúšikov aj mimo jadra odporu, ktoré vytvorilo pragmatické spojenectvo krajín V4 a Talianska.

Patria k nim všetci tí, ktorí spochybnili systém „spitzenkandidátov“ európskych politických strán a umožnili, aby sa nominantom na šéfa Komisie stal niekto, kto si na túto nomináciu nepýtal mandát od ľudí vo voľbách. Takýchto fanúšikov netransparentných dílov za zatvorenými dverami sedelo za rokovacím stolom európskej dvadsaťosmičky desať až jedenásť. Sú to špekulanti, ktorí hazardujú s dôverou ľudí a v konečnom dôsledku škodia európskemu projektu, a teda najmä malým členským štátom, ako je Slovensko. Žiaľ, jeden z nich tam Slovensko zastupoval ako jeho premiér.

Našťastie však ešte nie je všetkým dňom koniec – na rade je teraz Parlament. Ten v prvom kroku zvolil za svojho predsedu talianskeho socialistu Davida Máriu Sassoliho, čo mnohí interpretujú ako potvrdenie dohody dosiahnutej medzi socialistami a ľudovcami. Možno je to naozaj tak, ale ja by som bol zatiaľ pri robení záverov opatrný. Parlament nie je pri voľbe predsedu viazaný žiadnou dohodou v Rade. Naopak, poslanci majú moc celú dohodu lídrov EÚ zrušiť tým, že neschvália navrhnutého kandidáta tým vrátia rokovania zase na začiatok. Všetko závisí od toho, koľko poslancov z troch hlavných politických skupín (socialistickej, ľudoveckej a liberálnej) bude tak nespokojných s dosiahnutou dohodou, že sa rozhodnú pre rebéliu. O týždeň sa preto k tejto téme určite vrátim.

Druhou témou, ktorej by som sa dnes chcel venovať, sú pracovné návštevy pani prezidentky Čaputovej v Prahe a Bruseli. Udiali sa ešte v druhej polovici júna – týždeň po inaugurácii navštívila pani prezidentka Českú republiku a o niekoľko dní nato absolvovala cestu do sídla európskych inštitúcií.

To, čo ma pri týchto cestách zaujalo, bolo rámcovanie, ktoré im pani prezidentka dala. Návštevu Prahy označila v zhode s oficiálnym programom ako svoju prvú zahraničnú pracovnú cestu. No cestu do Bruselu na svojom profile na sociálnej sieti nazvala len pracovnou cestou. Citujem z jej vyjadrenia:

„Schválne nehovorím “zahraničná”, lebo Brusel a európske inštitúcie pre mňa nie sú zahraničím. Pretože politika, ktorú tu spoluvytvárame, nie je zahraničná. Je naša spoločná.“

Som pani prezidentke veľmi vďačný za toto vyjadrenie a bol by som veľmi rád, keby jej príklad nasledovali aj ďalší naši politici. Sú to totiž práve takéto formulácie, ktoré vyvažujú sklon pozerať sa na Európu ako na niečo cudzie, niečo, čo je k nám v opozícii, a pestovať mentalitu „my“ a „oni“. Ak Brexit obsahuje nejaké ponaučenie, je to práve toto: že stačí takúto mentalitu pestovať dvadsať-tridsať rokov a výsledky sa dostavia.

Ale aj napriek tomu, alebo práve preto, si myslím, že pani prezidentka mohla byť vo svojom vyjadrení odvážnejšia. Samotný koncept „zahraničia“ je totiž založený na existencii hraníc ako obranného múru či valu, ako prekážky, ktorá „nás“ chráni pred „nimi“. A v tomto zmysle nás od Prahy ani od Bruselu nedelia dnes žiadne hranice. Nič nám nebráni nielenže kedykoľvek úplne slobodne do týchto miest prísť a zase z nich odísť, my dokonca máme právo pracovať a usadiť sa v nich. A ak tak urobíme, máme právo dokonca spolurozhodovať o týchto mestách ako ich občania, máme možnosť voliť a byť volení do ich samosprávy.

A aj ak by sme sa rozhodli zostať doma, sme rovnako ako obyvatelia Prahy a Bruselu občanmi Európskej únie. Rovnako sa nás týkajú európske pravidlá, máme rovnaké práva a povinnosti ako spotrebitelia alebo podnikatelia na jednotnom európskom trhu. V mnohých ohľadoch a situáciách ten rozdiel medzi domácim a zahraničným, medzi „my“ a „oni“, už dnes v Únii vôbec neexistuje.

Pani prezidentka urobila dôležitý a chvályhodný symbolický krok, keď Brusel ako sídlo európskych inštitúcií výslovne odmietla označiť ako „zahraničie“. Ja osobne sa teším na deň, kedy v našich hlavách už nebude „zahraničím“ žiadna európska krajina a návšteva Bruselu bude pre nás už len návštevou „hlavného mesta“.

Ako som avizoval na samom začiatku, na tému vyjadrenia pani prezidentky Čaputovej o tom, že svoju pracovnú cestu do Bruselu nepovažuje za „zahraničnú“, nadviaže aj dnešné vydanie rubriky, ktorú zatiaľ volám že „Čo som našiel v sieti“ alebo „Sieťofka“.

Totiž keď som narazil na status pani prezidentky, tak sa mi páčil, že som začal hľadať, či a ktoré slovenské médiá si ho všimli a venovali mu pozornosť, akú si podľa mňa zaslúži. A čo ma prekvapilo, bolo, že som našiel len dve médiá, ktoré dali toto vyjadrenie pani prezidentky rovno do titulku článku o jej pracovnej ceste – Pravdu a Hlavné správy. Uznáte sami, že to ma dosť prekvapilo, hlavne tie Hlavné správy, pretože tento druh citlivosti by som čakal skôr od silnejšie proeurópsky profilovaných médií. A toto prekvapenie bolo dôvodom, prečo som na mojom profile na sociálnej sieti zdieľal článok z Pravdy a pridal som aj poznámku o tom, že sa teším na deň, kedy už budeme hovoriť len o pracovných návštevách hlavného mesta.

Táto poznámka zarezonovala u dvoch mojich známych z konzervatívneho kresťanského tábora. A mňa zase zaujali ich námietky, tak som sa rozhodol tlmočiť ich tu a krátko na ne reagovať z pohľadu presvedčeného eurofederalistu.

Jeden z nich, Marcel Mikolášik, vyjadril presvedčenie, že keďže politické národy tvorené viacerými etnikami vznikali v minulosti väčšinou pod tlakom násilia a keďže v DNA EU je presný opak (čím asi myslel nenásilie, respektíve snahu o mierovú spoluprácu), tak podľa neho európsky politický národ nevznikne a prípadné zavedenie federáciu by bolo od začiatku odsúdené na rovnaký neúspech, ako to bolo v prípade Československa.

Podľa mňa táto argumentácia je založená na nesprávnej analógii a preto záver, ku ktorému dospeje, je chybný. Európska politická identita nie je v konflikte s etnickou identitou. Jej prijatie nie je podmienené tým, že by sa človek musel vzdať príslušnosti k národu alebo etniku. Nie je to voľba buď-alebo, ktorá bola zdrojom nedôvery a napätia medzi Čechmi a Slovákmi od objavenia sa myšlienky jedného československého národa. Európska politická identita je identitou kultúrnou, nie kmeňovou. K jej prijatiu nie je potrebné nikoho nútiť, aby sa niečoho vzdal, naopak – je doplnkom, nadstavbou, obohatením našej etnickej identity.

Druhým diskutérom bol aktivista Tomáš Kováčik. Sám seba označil za eurorealistu a jeho výhrada voči federácii vychádzala z pocitu, že už dnes Únia členským štátom stále niečo vnucuje, pričom nerešpektuje ich kultúrne odlišnosti a federácia by tento trend podľa neho len posilnila.

Na túto výhradu zvyknem odpovedať dvomi spôsobmi. V tejto konkrétnej diskusii k môjmu statusu na sociálnej sieti som pripomenul, aká by bola cena za to, ak by federácia v Európe v dohľadnej dobe nevznikla. Pre globálne veľmoci ako Čína, USA či Rusko je partnerom len taká Európa, ktorá je schopná konať ako jeden celok. Čokoľvek slabšie ako európska federácia je príliš slabé na to, aby dokázalo vzdorovať záujmom týchto veľmocí. Vidíme to v obchode, priemysle, ale aj v oblasti investícií a dodržiavania medzinárodného práva.

Dá sa však argumentovať aj inak. Predstava, že Únia nám niečo nanucuje a my sa môžeme brániť len tak, že obmedzíme jej kompetencie, je založená na falošnej dichotómii „my“ a „oni“. Akoby Únia boli mimozemšťania, ktorí sa nám, dobrým ľuďom, snažia nanútiť marťanský spôsob života.

Lenže to je samozrejme hlúposť. Inštitúcie EÚ sú zložené z občanov EÚ, niektorých volených, čím mám na mysli nielen Európsky parlament, ale aj Radu ministrov a Európsku radu, iných navrhnutých vládami členských štátov a schválených priamo volenými europoslancami. Inak povedané, inštitúcie Únie odrážajú pomerne dobre vôľu občanov Únie. Ak je v nich nejaké politické presvedčenie zastúpené silnejšie, než iné, je to preto, lebo toto politické presvedčenie má medzi občanmi Únie väčšiu podporu.

Ak konzervatívci, nielen tí slovenskí, cítia, že zatiaľ čo ešte dokážu udržať svoj vplyv v menších, homogénnejších a tradičnejších národných spoločenstvách, v celoeurópskom priestore tento vplyv strácajú, problémom nie je federácia. Ich skutočným problémom je strata schopnosti konkurovať na väčšom a náročnejšom trhu ideí odlišným predstavám o svete a spoločenskom poriadku. Zavrhnutie európskeho federalizmu tento ich problém nerieši, len na nejaký čas odsunie. Ale cena za neochotu pozrieť sa do zrkadla už dnes je jednoducho príliš vysoká.

Počúvali ste Modrú vlnu, podcast o Európe a Slovensku, ktorý pre vás pripravil Peter Stach. Ak vás táto relácia zaujala, prihláste sa k jej odberateľom. Ďalšie vydanie Modrej vlny by sa malo objaviť už o týždeň, teda v piatok 12, júla.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

Scroll to top